Nebeské kráľovstvo sa podobá pokladu ukrytému v poli. Keď ho človek nájde, skryje ho a od radosti z neho ide, predá všetko, čo má, a pole kúpi. Nebeské kráľovstvo sa podobá aj kupcovi, ktorý hľadá vzácne perly. Keď nájde veľmi cennú perlu, ide, predá všetko, čo má, a kúpi ju. (Mt 13,44-46)
Celý život je rozhodovaním, každý jeho krok. Aj to, či ho vôbec spravím. Vďaka tomu je život kráčaním v slobode. A v radosti. Ale len pre toho, kto sa vie rozhodovať, a to rozhodovať správne. Pričom práve nerozhodnosť je tým najhorším rozhodnutím, neraz horším než rozhodnúť sa zle. Témou Ježišovho podobenstva je síce Božie kráľovstvo, ale jeho cieľom je povzbudiť nás do odvážnych a jasných rozhodnutí.
Terézia z Avily hovorí, že „rozhodnosť a statočnosť je nutná na získanie spásy“, a Ján Pavol II. spresňuje prečo: „Kristus je náročný, neuspokojí sa s povrchnosťou, nepripúšťa nerozhodnosť. On je jedinou cestou, ktorá vedie k Otcovi. Ten, kto ho nasleduje, nekráča v temnotách. Kristus je svetlo vašej mladosti a prameň vašej radosti.“
Podobenstvo o dvoch typoch obchodníkov núti stať sa na chvíľu jedným z nich a tiež začať kalkulovať. Každý obchodník vie, že ak chce mať, musí investovať. Aj veriť a riskovať. Kto sa žiarlivo upne na tú trošku, čo už má, nikdy nebude mať viac. A bol by úplne nerozumný, kto by nezainvestoval a nevložil všetko na jednu kartu, keď sa mu zrazu ponúka poklad, ktorý vysoko prevyšuje všetko jeho imanie. Hoci poctivo nadobudnuté, hodnotné a krásne.
Pointa oboch podobenstiev je však opačná. Nepoukazuje na to, čo treba stratiť – to považuje za úplne samozrejmé –, ale na to, čo získame. Ak absolutizujem drobné veci alebo im jednoducho dávam prednosť, znamená to, že sa málo pozerám na tento poklad. Stojí za to vymenovať si, čo sú pre mňa tie „misy šošovice“, ktorým denne dávam prednosť pred Božím kráľovstvom. Najhoršie je na tom človek tak dlho spútaný svojimi malými políčkami a perličkami, že ani nevie, o čo všetko prichádza. Lebo aj na otroctvo si možno privyknúť.
Boh nevyjednáva „niečo za niečo“, ale „všetko za všetko“. Hoci medzi tým mojím „všetkým“ a „kráľovstvom pravdy a života, kráľovstvom svätosti a milosti, kráľovstvom spravodlivosti, lásky a pokoja“ (prefácia na slávnosť Krista Kráľa) je nepomerný rozdiel. Kráľovstvo je nekonečné, vstup doň je však stavaný na mieru, pre každého na tú jeho. Stačí držať si čosi navyše, čo doň nepatrí, a cez vchod neprejdem. Preto sa treba zriecť všetkého, a to s radosťou. Na to kladie Ježiš dôraz. Živá viera sa neprejavuje len neochvejnou istotou, ale aj nadšenou radosťou. Kto raz zakúsil nielen to, čo stráca, ale aj čo získava, už nikdy nebude spokojný, ak sa vráti k „egyptským hrncom“. Ani ako onen bohatý nadšenec, ktorý „zosmutnel a odišiel zarmútený, lebo mal veľký majetok“ (Mk 10,22).
Jednou z príčin mdlého, abstraktného a smutného kresťanstva je nerozhodnosť. Odborníci nepochybujú o šíriacej sa epidémii nerozhodnosti, ktorá je priamym ovocím života vo virtuálnej realite, kde je úplne jedno, či sa rozhodnem tak alebo onak; počnúc detskými hrami. Kto sa nerozhoduje v malých konkrétnych veciach, nevie robiť ani veľké a dlhodobé rozhodnutia. Tu pramení všeobecná kríza mladej generácie, neschopnej robiť životné rozhodnutia. V dnešnom kontexte je teda Ježišovo pozvanie správne, rýchlo, veľkodušne a radostne sa rozhodovať osudovo dôležité.
