Patrik Struk je mladý moderátor, organizátor kultúrneho katolíckeho života a študent práva. Pred časom rozbehol úspešný diskusný formát Spýtaj sa Cirkvi. Je to podujatie, ktoré sa koná naprieč Slovenskom. Na ňom sa veriaci môžu stretnúť so svojimi biskupmi či duchovnými a spýtať sa ich na čokoľvek, čo súvisí s Cirkvou a prežívaním viery. Obľúbenú diskusiu preniesol aj na pódiá festivalov.
Teraz ste sa vrátili z festivalu Verím, Pane v Námestove, kde ste moderovali diskusiu o tom, ako komunikovať vieru moderným spôsobom. Aké máte bezprostredné dojmy? Bol o diskusiu záujem?
Festival Verím, Pane ma opäť utvrdil v tom, že takéto podujatia majú zmysel. Spájajú ľudí prostredníctvom hudby a slobodnej diskusie na rôzne témy.
Moderoval som diskusie so zasvätenými influencermi, ako je sestra Lamiya, kňaz Andrej Branický a páter Peter. O diskusiu bol veľký záujem najmä u mladých ľudí, keďže ich poznajú zo sociálnych sietí.
Diskusia s manželmi Baginovcami zase prilákala manželské páry, ale aj mladé páry, ktoré začínajú budovať svoj vzťah. Hlavnou témou na diskusii s doktorkou Janou Noskovou, ktorá je detská pediatrička, boli rôzne závislosti a ich negatívny vplyv hlavne na detský mozog.
Na záver festivalu som viedol diskusiu s kapucínom Félixom Tkáčom a psychologičkou Janou Bieščad o potrebe starostlivosti o svoje duševné zdravie. Hovorili aj o tom, aký je rozdiel medzi duševným zdravím a duchovným životom. Som rád, že vysvetlili niektoré predsudky, ktoré ľudia majú voči návšteve psychoterapeuta, a tak zbúrali niektoré stereotypy v tejto téme.
Je dobré počuť, že na kresťanskom festivale bol záujem aj o diskusie, ktoré idú na hlbinu a nekĺžu po povrchu. Vy ste však pred časom rozbehli diskusie Spýtaj sa Cirkvi, ktoré organizujete naprieč Slovenskom. Keď ste tento projekt predstavovali, nebolo zo začiatku jasné, či ľudí zaujme. Ako sa diskusiám darí?
Vždy, keď človek plánuje nejaký nový projekt, má určité očakávania. Pre mňa je dôležité, aby sme predstavili Cirkev nie ako nejakú skostnatenú inštitúciu, ktorá má iba svoje nemenné ustanovenia a zákony. Je potrebné priblížiť, že Cirkev sme my všetci, ktorí sa považujeme za kresťanov katolíkov.
Prial som si, aby ľudia odchádzali z týchto diskusií s vedomím, že nie sú iba jednotlivci, ktorí nikam nepatria, ale že Cirkev je tu pre nich, pre ich problémy, radosti, ale aj pre ich nezodpovedané otázky. Že sa môžu slobodne na každej diskusii spýtať biskupa či kňaza na čokoľvek, čomu nerozumejú, čo ich ťaží alebo čo by možno chceli zmeniť.
Keďže cieľom diskusií je vytvoriť čo najširší priestor pre divácke otázky, myslím, že boli na všetkých diskusiách zodpovedané zrozumiteľne.
Určite môžem spomenúť aj ochotu otcov biskupov, kňazov a aktívnych laikov, ktorí radi prijali pozvanie do diskusie a tešili sa, že ľudia vo farnostiach majú záujem diskutovať a počúvať.
Som vďačný, že ľudia na diskusie chodia, a verím, že sa mi tento rok ešte podarí zorganizovať ďalšie v ďalších mestách.
Čo sa veriaci ľudia pýtajú kňazov, biskupov? Čo podľa vás chýba v komunikácii Cirkvi smerom k veriacim a naopak?
Asi najviac ľudí zaujímajú rôzne nezrovnalosti či medializované kauzy vo vnútri Katolíckej cirkvi. Ako moderátor môžem povedať, že všetci hostia, či už biskupi, kňazi alebo laici majú snahu zodpovedať tieto otázky pravdivo.
Na diskusiách vytvárame priestor aj pre tých, ktorí chcú zostať v anonymite a využiť tento priestor na kladenie osobnejších otázok o ich trápení či dilemách, ktoré v sebe nesú.
Je dôležité, aby sme v našej spoločnosti, v Cirkvi, no najmä v našich rodinách a vo vzťahoch vytvorili bezpečný priestor na to, aby každý, kto chce alebo potrebuje, bol vypočutý a prijatý.
Katolícka cirkev dnes žije synodalitou. Myslíte si, že synodálna cesta takýto vzájomný dialóg a porozumenie napomôže?
Úprimne? Neviem. Ale verím, že áno. Pretože synoda môže priniesť veľmi kvalitný dokument, ako zlepšiť fungovanie Cirkvi. Ale záleží na jednotlivých ľuďoch, ako to bude nakoniec fungovať. Takže to bude na nás laikoch, na kňazoch, zasvätených osobách a biskupoch, ako to spoločne zrealizujeme.
Potom tu máme iný fenomén. Cirkev sa v ostatných rokoch borí s úbytkom veriacich. Hoci je na tom Slovensko ešte stále dobre, možno očakávať trend, že aj u nás budú počty klesať podobne ako v Nemecku či iných krajinách. Ste mladý človek. Ako to vnímate? V čom je problém?
Úprimne, buď to niektorí mladí ľudia tak necítia a nechcú byť veriaci, alebo nevedia, ku ktorému náboženstvu a či vôbec sa majú na nejaké zamerať. Môj názor je taký, že každý človek má byť pred sebou, a teda aj pred Bohom úprimný a slobodne sa rozhodnúť, či verí, alebo nie.
Avšak z vlastnej skúsenosti, ktorú majú možno aj mnohí čitatelia, môžem povedať, že veľa ľudí, ktorí o sebe nevedia povedať, že sú kresťania, tak v niečo veria. Minimálne v dobro a spravodlivosť alebo niečo nad nami. A na tom treba stavať, na ozajstných hodnotách s tým, že plne rešpektujeme ľudí veriacich aj neveriacich.
Ale jedným z dôvodov môže byť aj to, že Cirkev a viera sa môžu zdať pre niektorých ľudí – a to nielen pre mladých – nudné, môžu mať pocit, že obmedzujú ich slobodný život.
Môže to prameniť z osobnej skúsenosti, keď napríklad v detstve boli nútení chodiť do kostola, avšak kresťanskú vieru a hodnoty kresťanstva im nikto nevysvetlil.
Preto našou úlohou ako veriacich je, aby sme vytvárali úprimnejší pohľad na Cirkev a ukazovali jej lepšiu tvár. Dosiahnuť to môžeme tak, že budeme svedčiť svojím životom, a ak bude treba, použijeme na to aj slová.
Na záver vás poprosím o nejakú povzbudivú myšlienku.
Buďme úprimní hlavne k sebe samým. Komunikujme veci transparentne. Ako v Cirkvi, tak aj v osobnom živote.
A možno by som to povedal inak. Ako veriaci buďme pred našimi kamarátmi neveriacimi úprimní – úprimní v úspechoch, ale aj v našich chybách. Myslím si, že pre ľudí môže byť odpudzujúce, ak majú z Cirkvi pocit, že sme len moralizátori, ktorí akože nikdy nesklamú, a všetci ostatní sú hriešnici, čo nie je pravda, ale môže sa to, žiaľ, tak zdať. Je preto aj na nás, aký obraz o našej Cirkvi vytvárame.