Dnešné čítanie nosím roky v pamäti: „Veď Boh tak miloval svet…“ Je to krásna definícia Ježišovho poslania, Božej Lásky k človeku, je to poučka, ktorá kóduje príbeh spásy.
Neverili by ste, ale veľmi záleží na tom, kto tieto vety hovorí alebo číta a tiež kde.
Pred rokmi ma na to upozornil jeden kňaz, ktorý si za vieru odsedel roky v komunistickom žalári a potom sa celý život staral o ľudí na okraji spoločnosti. Bol to kňaz, ktorý nikdy nehovoril do vetra a nikdy nehovoril frázy.
Po tých rokoch vo väzení vedel, že život je na frázy príliš krátky. Išiel vždy po podstate. Ježiša ohlasoval tým, ako žil evanjelium. Ježiša približoval ľuďom tým, ako sa vedel deliť, ako sa vedel rozdávať. Hoci bol chudobný, delil sa so všetkým a nelipol na ničom. Ako sa hovorí, dal by prvé aj posledné.
Býval láskavý a nezvykol iných kritizovať. Raz mi len tak mimochodom, v rámci srandy, povedal, aby som si dal pozor na duchovných, ktorí ohlasujú hlavne seba a svoje zážitky, a potom ešte na tých, ktorí kážu iba teológiu: „Tí chlapci nežijú s ľuďmi, no nežijú ani s Pánom Bohom. Ak by žili, ohlasovali by Ježiša. Radi a často citujú verše z Jánovho evanjelia: ‚Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.‘“
Odvtedy si všímam, kto to hovorí, kedy a na akom mieste. Často je to vo chvíli, keď kázni chýba pointa alebo keď tok teologických úvah nikam nesmeruje – cynik by povedal: „Keď Duch neveje a pred nami sú chmúry a záveje…“
Vtedy toto krásne Ježišovo slovo vôbec neiskrí. Vyznieva banálne, ako niečo samozrejmé a trocha divné. Sú to len slová, ktoré znejú.
Keď som tento postreh hovoril v kruhu priateľov, jeden sa ozval: „Niečo na tom bude. Bol som pri človeku, ktorý umieral a ťažko sa mu odchádzalo napriek tomu, že boli pri ňom jeho blízki. Keď prišiel kňaz a zaopatril ho, ešte stále ten človek túžil po nejakej istote, že jeho smrť nebude skokom do prázdna, do ničoty.
Vtedy ten kňaz nalistoval Jánovo evanjelium, chytil toho starého muža za ruku a prečítal ten úryvok. Čítal ho pomaly a zrozumiteľne, dôraz kládol na každé slovo: ‚Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.‘ Všetci sme vedeli, čo to znamená, zrazu sme rozumeli. Boli to pravdivé slová, ktoré dýchajú večnosťou.“
Na každom slove záleží. No záleží aj na tom, kto ich hovorí. A na nás záleží, či slová budú iba zvukmi, ktoré vychádzajú z niečích úst, alebo budeme tí, čo počúvajú a zároveň rozumejú.