Gréckokatolícka cirkev si 4. februára pripomína jedného z najvýznamnejších askétov a teológov ranokresťanského obdobia, svätého Izidora Peluzijského. Narodil sa okolo roku 350 v Alexandrii v aristokratickej a veriacej rodine. Bol príbuzným dvoch alexandrijských patriarchov: Teofila (385 – 412) a svätého Cyrila (412 – 444). Napriek sľubnej svetskej kariére sa rozhodol zasvätiť život duchovnej formácii a askéze, a preto odišiel na vrch Peluzion, kde sa podrobil prísnej pustovníckej disciplíne.
Izidor praktizoval extrémnu formu asketizmu – nosil odev z hrubej srsti, živil sa len korienkami a bylinami, prísne zachovával mlčanie a zasvätil sa službe chudobným. Významným momentom jeho duchovného vývoja bola návšteva Konštantínopola, kde sa osobne stretol so svätým Jánom Zlatoústym. Toto stretnutie malo zásadný vplyv na jeho teologické myslenie i praktickú duchovnosť.
Jeho encyklopedické vzdelanie a výnimočná múdrosť pritiahli množstvo učeníkov. Nebál sa napomínať ani vysokopostavené osobnosti vrátane biskupa Teofila a cisára Arkádia (383 – 408). Postupne sa stal natoľko rešpektovaným duchovným vodcom, že ho o konzultácie a teologické usmernenie žiadali nielen miestni vládcovia, ale aj samotný cisár a alexandrijskí patriarchovia.
Izidor bol mimoriadne plodným autorom duchovných listov – napísal ich viac ako 10 000, pričom sa z nich dodnes zachovalo približne 2 090. Významne sa angažoval v obrane svätého Jána Zlatoústeho, keď bol tento významný teológ zbavený úradu konštantínopolského arcibiskupa a poslaný do vyhnanstva. Zohral tiež kľúčovú úlohu pri organizácii Efezského koncilu v roku 431, ktorý odsúdil nestorianizmus a formálne potvrdil titul Bohorodička pre Pannu Máriu.
Svätý Izidor zanechal rozsiahly teologický odkaz, ktorý sa odzrkadľuje v jeho dochovaných listoch. O obrane pravej viery píše: „Ak by ťa cisár poveril ochranou mestských hradieb a nepriateľ by ich podkopával, nebránil by si mu zo všetkých síl? Ako teda môžeme my, ustanovení za učiteľov Cirkvi, mlčky znášať útoky heréz?“
V kontexte kresťanských životných stavov napísal: „Tí, ktorí si uchovávajú panenstvo, sú ako slnko. Tí, ktorí žijú vo vdovstve, sú ako mesiac. A tí, ktorí žijú v čestnom manželstve, sú ako hviezdy.“ Zároveň zdôrazňoval dôležitosť pokory: „Kto si zachováva pokorné zmýšľanie, jeho cnosti žiaria jasnejšie. Kto sa však povyšuje, jeho cnosti sa zmenšujú.“
Osobitný dôraz kládol na kňazské povolanie: „Tí, ktorí prijali kňazský úrad, majú žiariť ešte väčšou svätosťou než pustovníci, lebo nesú zodpovednosť nielen za seba, ale aj za celý Boží ľud.“
Svätý Izidor zomrel vo vysokom veku okolo roku 436. Jeho život je paradigmatickým príkladom pevnosti vo viere, rigorózneho asketizmu a vytrvalého boja za čistotu kresťanskej viery. Dodnes patrí k najvýznamnejším predstaviteľom ranokresťanskej duchovnosti a teológie, pričom jeho listy a myšlienky zostávajú cenným prameňom pre historikov kresťanskej teológie i morálnej filozofie.