Vždy, keď musím generalizovať a pri písaní použiť slovo „každý“, „všetci“ či „väčšina“, cítim sa trápne. Ako môžem niečo napísať s takou istotou? Veď poznám len okruh ľudí, ktorých som stretol alebo ktorí sa pohybujú v mojej blízkosti. Takáto skúsenosť mi nedáva právo generalizovať. Väčšinou sa tomu vyhnem, no teraz si trúfnem.
Keď sa povie Chorvátsko, všetkým ľuďom sa v mysli vynorí obraz mora. Kamenné mestečká, „kuće“ na prenájom, Karlovačko alebo Ožujsko položené na plastovom stolíku vedľa taniera s „lignjami na žaru“. Tentoraz som však zistil, že Chorvátsko nie je len úzky pobrežný pás, ktorý existuje iba počas letnej sezóny.
Ak človek naberie odvahu a opustí bájnu chorvátsku diaľnicu, zistí, že aj vo vnútrozemí Chorvátska žijú ľudia. Ja som túto odvahu nabral a diaľnicu som opustil neďaleko maďarských hraníc na severe Chorvátska. Odmenou mi bola krásna kopcovitá krajina plná maličkých rodinných vinohradov, často ozdobená malými crkvičkami.
Moja cesta smerovala do mesta Križevci, kde sa nachádza neogotická gréckokatolícka Katedrála Svätej Trojice. Toto biskupstvo založila Mária Terézia ako inšpiráciu pre srbských emigrantov, ktorí túto oblasť husto obývali. Zbožné jazyky hovoria, že im tak dala možnosť načrieť do bohatstva Západu, a zároveň neopustiť vlastný obrad.
Dala im možnosť vidieť, že sa dá zostať východným kresťanom, a pritom nasledovať pápeža. Skeptici takúto predstavu označujú za idealizovanú a naivnú a tvrdia, že založenie tohto biskupstva bol čisto politický ťah, ako sa ubrániť vplyvu východných národov a inkulturovať ich skrze náboženstvo. Namiesto vojakov tak bojovali kňazi.
Na biskupskom panstve vládne vladyka Milan Stipić a jeho krásnu katedrálu, zvyčajne plnú prázdnych lavíc, tentoraz naplnilo množstvo pútnikov. Bolo ich toľko, že lavice museli odniesť, aby sa vytvoril priestor. Katedrálu zdobil obzvlášť významný ikonostas, ktorý bol namaľovaný začiatkom 20. storočia v čase, keď najväčší umelci dávali podobu duchovným témam, zaodievajúc evanjelium svojimi farbami či tesajúc jeho podobu do kameňa.
Aj tu sa sem-tam prepašoval kúsok profánneho sveta, ako napríklad anjel, ktorý sprevádza vzkrieseného Krista a nesie tvár známej chorvátskej divy, do ktorej bol tvorca zamilovaný. Alebo Krista vchádzajúceho na osliatku do Jeruzalema sprevádzajú miestni deportovaní významní Židia.
Dôvodom, prečo priestor katedrály v ten deň nestačil, nebol krásny zlatom zdobený ikonostas ani sympatický vladyka Stipić, ale návšteva maronitského mnícha svätého Šarbela, respektíve kus jeho kosti, vloženej do relikviára v podobe zlatej žehnajúcej ruky.
Šarbel prišiel do preplnenej katedrály v dlhom sprievode. Na začiatku niesli vatrogasi (požiarnici) chorvátsku vlajku. Za nimi sa tiahol čierny pás vytvorený z bohosloveckých podrasnikov, zakončený zlatými rúchami štyroch diakonov a približne dvadsiatich kňazov. Sprievod zavŕšil vladyka Milan a slovenský metropolita Jonáš. Prejsť cez more veriacich pútnikov v procesii bolo menším zázrakom, podobným prechodu Izraelitov cez Červené more.
Na začiatku Liturgie svätého Jána Zlatoústeho zasadli vladyka Jonáš, vladyka Milan a tiež svätý Šarbel na svoje miesta, a tak v trojici, sprevádzaní spevom gréckokatolíckych bohoslovcov, zaznelo: „Blahoslovenno cárstvo Otca, i Syna, i Svjatáho Ducha, nyní i prisno, i vo víki vikov.“ A liturgia sa mohla začať.
Homíliu mal vladyka Milan, ktorý predstavil život tretieho celebrujúceho – svätého Šarbela, ktorý zatiaľ trávil čas obklopený kľačiacimi staršími dámami, čo na neho vešali svoje ružence alebo sa ho dotýkali. Ani skúsení chorvátski vatrogasi, ani krásne dámy odeté do krojov a ozbrojené šabľami nedokázali odolať sile odhodlaných chorvátskych žien. Tento zápas sprevádzal vladykov hlas:
„Čo nás priťahuje, aby sme prichádzali zďaleka modliť sa pred jednou malou časťou tela tohto svätca? Priťahuje nás, bratia a sestry, vždy vzkriesený Kristus, ktorý pôsobí skrze svojich svätých. Svätí ľudia sú nádejou a znamením, pretože povolanie k svätosti je určené všetkým ľuďom a svätci sú príkladom toho, že cesta svätosti v živote je možná a reálna.“
„Svätý Šarbel bol kazateľ, ktorý vyslovoval krátke a stručné kázne plné jednoduchosti, ale aj hĺbky. Tu je príklad jeho slov.“
A zatiaľ čo citoval Šarbelovu kázeň, ten sa tešil stále väčšej a bližšej prítomnosti pútnikov.
„Prečo musia ľudia zostupovať, keď cesta Pánova stúpa? Ľudia sú zaťažení mnohými bremenami, ktoré im tak ohýbajú chrbty, že ich čelá sa dotýkajú zeme, brániac im, aby sa postavili a zdvihli hlavy, aby videli Božiu tvár. Snažia sa zbaviť týchto bremien; všetci sa zbavia jedného, len aby sa zaťažili ďalším – a nakoniec sa ocitnú s ešte ťažšími bremenami. Iba Ježiš Kristus je schopný oslobodiť všetkých ľudí od ich bremien, lebo otrok nemôže oslobodiť iného otroka.
Človek sa rodí zviazaný povrazmi a okovaný reťazami, na ktoré si počas svojho života zvykne. Mnohí zomierajú, ani sa neoslobodia od týchto pút. Ľudia si na svoje reťaze zvyknú; pestujú ich, akoby boli ich súčasťou, a tak im je ťažké zbaviť sa týchto pút. Ich lesklé reťaze im oslepujú oči, takže už viac nevidia Pánovu tvár. Ich ohlušujúci hluk im bráni počuť jeho hlas. Sú takí pyšní na lesk svojich pút a ich rinčanie, že si ich pestujú. Reťaze sa môžu lesknúť, ale aj tak zotročujú. Namiesto toho, aby ste ich leštili, rozbite ich; namiesto toho, aby ste s nimi robili hudbu, odopnite ich, aby ste sa oslobodili.“
Medzitým jedna zo žien vyliala na relikviár olej zo svietnika, čo na chvíľu dodalo odvahu Šarbelovej ochranke, aby zakročila a odvážne čelila ženám.
Vladyka sa nenechal vyrušiť a pokračoval:
„Bratia a sestry, uctievajúc svätého Šarbela, oslavujeme v ňom obraz vzkriesenia Božieho Syna. Každý svätec je živým svedkom toho, že Ježiš Kristus žije. Počuli sme dnešné evanjelium, ktoré hovorí o apoštolovi Petrovi, ktorý uveril v Krista po tom, čo chytili veľké množstvo rýb nepochopiteľným spôsobom.
Peter pochopil, že Boh je prítomný v jeho živote a mení veci zvláštnym spôsobom. Nech nám svätý Šarbel pomôže svojimi modlitbami, aby sme aj my všetci videli a pochopili, že Ježiš Kristus žije a že je neustále prítomný v našich životoch najrozmanitejšími spôsobmi.“
Po liturgii bol relikviár s ostatkami umiestnený v bočnej lodi na osobitné miesto, kam prichádzali veriaci pobozkať ostatky. Prichádzali ľudia podopierajúci sa barlami aj vyšportovaní, prichádzali slepí aj vidiaci, mladí muži aj ženy v rokoch. Všetci sa prišli pokloniť ostatkom svätého Šarbela, zatiaľ čo živý Kristus v bohostánku ostal nepovšimnutý.
Keď sa mi podarilo dostať z katedrály von, počul som, ako hrdo jedna žena, oblečená v tričku s tvárou svätého Šarbela, šepkala svojej priateľke, takisto zaodenej: „Vieš, čo som videla? Z relikvie stekala kvapka oleja. Rýchlo som ho utrela.“ A ukázala na starostlivo uloženú vreckovku zabalenú v mikroténovom vrecku nasiaknutú olejom zo svietnika.
A toto všetko sa dá zažiť, ak človek priskoro odbočí z chorvátskej diaľnice…
