Pán Ježiš kladie v evanjeliu svojim učeníkom najprv tú ľahšiu otázku: majú hovoriť o tom, čo si o ňom myslia tí druhí. A keď zreferujú všetky odpovede – že je Eliáš, Ján Krstiteľ, dávny prorok –, položí im oveľa náročnejšiu otázku: „A vy ma za koho pokladáte?“ Keď Peter vyzná: „Za Božieho Mesiáša,“ Ježiš mu povie, že o tom nemá nikomu hovoriť. Prečo?
Okrem iného aj pre celkovú logiku evanjelia, podľa ktorej máme Ježiša vyznávať skutkami, a nielen slovami. Slová vyznania máme zvnútorňovať takým spôsobom, aby sme potom skutkami, postojmi i vzťahmi vyjadrovali, že Ježiš nie je niekto, na koho máme svoj názor, ale že je Niekto, kto nás vnútorne preniká.
Ježiš nie je otázkou nášho názoru, ale otázkou našej existencie prejavenej v praxi: kam ideme, čo hovoríme a konáme, ako sa rozhodujeme.
Preto dnes Cirkev kladie pred náš zrak svätého Vincenta de Paul, ktorý bol mužom z praxe. V breviári čítame jeho slová o tom, že modlitba a skutky lásky sú hlboko prepojené. A sú situácie, keď musíme zanechať modlitbu úst, modlitbu mysle, modlitbu srdca a ísť sa modliť skutkami a ideme sa venovať tým, ktorí to najviac potrebujú. Veď aj Ježiš hovorí, že pohár vody podávame vlastne jemu, ak ho podávame núdznemu.
A preto ani my dnes nebudeme hovoriť o tom, čo svätý Vincent učil, ale ako sa jeho učenie uskutočnilo v jeho nasledovníkoch. Dvadsiate storočie nám darovalo dvoch členov vincentskej rodiny na Slovensku, ktorí boli verejne vyznamenaní za to, že uskutočňovali lásku.
Prvá osoba bola žena vincentka Anna Matúšková, rehoľným menom Agáta, ktorá istý čas pôsobila v žilinskom sirotári. Tam zachránila dve židovské deti – Šloma Breznica a jeho sestru. Za tento skutok záchrany jej bola neskôr udelená cena Jad va-Šem (Spravodlivý medzi národmi).
Druhá polovica 20. storočia nám zas ponúka nedávno blahorečeného Janka Havlíka, ktorý obetoval život za svoje presvedčenie, za prípravu na službu Ježišovi Kristovi. V pamäti nám zostáva obraz unaveného muža, ktorý práve vyfáral z hĺbky jedného kilometra z otrasných podmienok podzemia bane, a napriek tomu hovorí: „Poďme sa modliť ruženec, poďme vyznávať Ježiša, poďme sa utiekať pod ochranu Panny Márie.“ Tento mladý horlivý muž, ktorý sa pripravoval na kňazskú cestu, je tiež svetlom 20. storočia, ktoré dostávame ako veľký dar.
Nech sú nám sestra Agáta a blahoslavený Janko Havlík výkričníkom, že máme konať. Veľké slová, reči a predsavzatia sú síce skvelé, ale pokiaľ sa nedotknú konkrétnej bolesti s úmyslom pomoci a uzdravenia, zostávajú neúplné.
Ježiš sa nás na konci nebude pýtať, čo všetko sme plánovali, aké sme mali projekty, ale čo sme konali. Možno aj dnes stretneme ľudí, ktorí možno namiesto alebo okrem materiálnej pomoci budú potrebovať vypočuť, potešiť, povzbudiť či poradiť. Nechajme sa inšpirovať sestrou Agátou a blahoslaveným Jánom Havlíkom. V ich životoch čítame odkaz pre ten svoj: Dobrá modlitba ústi do dobrých skutkov.
