Prokrastinácii, tejto bohyne záhaľky a akédie, jednoznačne patrí toto storočie. Zdá sa, že ona vládne všetkým. Jej vláde sa nedokážu vyhnúť ani veľké korporácie, ani malé startupy. Boj s ňou zvádzame všetci a ja, ktorý pri voľbe zamestnania zaškrtávam políčko „slobodný umelec“, s ňou bojujem obzvlášť.
Prokrastinácia útočí potichu a jemne ťa zláka túžbou otvoriť si len jeden ďalší mail, našepká ti, aby si si pozrel ešte jedny online správy, veď musíš vedieť, ako prebieha vojna v Gaze či ako vyčíňa druhá bohyňa dnešných čias – Korupcia.
A tak si pred začatím práce iba preskroluješ nadpisy a o hodinu sa nájdeš, ako sleduješ video o tučniakoch žijúcich na opačnom konci sveta. V jednom omámení Prokrastináciou som sa aj ja ocitol v strede pracovného dňa unesený na inzertný portál. Späť do tvrdej reality práce ma vrátil až bizarný nález.
Istá pani medzi nenosenými blúzkami, keramickými taniermi či inými pozostatkami z chaty predávala kosti mŕtvych ľudí. Boli to relikvie mne nie celkom známych svätcov, zabalené v kovových krabičkách. Pani, samozrejme, upozornila, že nepredáva kosti samotné, ale že vysoká suma odráža hodnotu postriebrených krabičiek – relikviárov. Ich obsah bol grátis.
Spomedzi všetkých mikrovlniek, chladničiek či kobercov tie časti ľudských tiel – kúsočky rúk či nôh – trochu vytŕčali, o to viac, že žijem v prostredí, ktoré smrť odstránilo z bežného života. Oplotilo ju na cintorínoch či zamurovalo za steny domovov dôchodcov alebo do „bezpečia“ nemocníc.
A Katolícka cirkev si opäť nedá pokoj. Keby počúvala antického filozofa Epikura zo Samu, vedela by, že „smrť pre nás nie je ničím. Pretože kým žijeme, nie je tu ona. A keď je tu ona, nie sme tu už my.“ Tak odkiaľ pramení táto obsesia s kosťami? Táto fascinácia smrťou a necitlivé traumatizovanie? Veď nemá každý deň svojich starostí dosť? Nemôže si človek už ani v pokoji poprokrastinovať?
Mnoho ľudí vníma Cirkev ako inštitúciu, ktorá učí ľudí pohŕdať telom. Napríklad prepodobný otec Kassián hovorí: „Telo miluje chlípnosť a rozkoš, zatiaľ čo duch sa nezapredá ani prirodzeným túžbam. Duch si praje tak veľmi zaoberať sa duchovnými vecami, že by sa najradšej vôbec nestaral o krehkosť tela.“ A tento výrok vôbec nie je ojedinelý.
Svätý František síce spieval pesničku o bratovi Slnku a sestre Lune, ale svoje telo vôbec nešetril. Otec jezuitov Ignác svojim nasledovníkom radil, ako nosiť hrubú bielizeň či ako sa opásať povrazmi a železnými pásmi tak, aby bolesť prenikala až do kostí a tak nespôsobila príliš skorý koniec. Svätý Dominik svoje telo v noci tri razy bičoval.
Tento zoznam pohŕdačov svojimi údmi by mohol pokračovať ešte dlho, ale určite nejednému človeku napadne rozpor v tom, ako oni svoje telá ničili a my ich zamykáme do zdobených rámikov alebo kladieme na oltár, na ktorom potom slávime Hostinu hostín. Keď už nie epikurejcov, tak by sme mohli poslúchnuť už aspoň psychológov a zamerať pozornosť na niečo pozitívne. Nesústrediť sa na smrť, ale na jej opak – na život.
A tu by sme ako kresťania mohli len súhlasiť. Veď pre nás smrť nie je protikladom života, a ak nie je protikladom, tak nie je ani ničím vyrušujúcim mať vedľa seba kosti a chlieb. Smrť a život nie sú v rozpore. Môžeme stolovať ako prví kresťania na hroboch svojich predchodcov. Veď tým, že uctievame relikvie, neadorujeme smrť, ale život.
Ako napísal Justin Popovič: „V Bohu-človeku, Pánovi Kristovi, a v Jeho tele všetka hmota bola postavená na cestu k Bohu. Cestu zbožštenia, premeny, posvätenia, vzkriesenia a vzostupu k večnej sláve presahujúcej tú, ktorú majú cherubíni.“
Skutočnosť, že Boh sa stal telom, že Slovo sa odelo do kože, zalialo krvou a vystužilo kosťou, znamená len to, že telo určite nie je na zahodenie. A to, že sa Bohu toto telo zapáčilo a vzal si ho so sebou na nebesia, nám dáva nový rozmer. Boh sa z tohto výletu nevrátil tak, ako prišiel, obohatil sa – vrátil sa so suvenírom, telom. Telo tak už nie je iba skafander pre dušu, ktorá potrebuje prežiť na planéte Zem. A nie je ani väzením duše, z ktorého sa ona musí oslobodiť.
„Elizeus zomrel a pochovali ho. V tom roku však prichádzali do krajiny moabskí lupiči. Keď raz pochovávali akéhosi muža, zazreli lupičskú bandu a hodili toho muža do Elizeovho hrobu. Len čo sa ten muž dotkol Elizeových kostí, ožil a stal si na nohy,“ čítame v Druhej knihe kráľov (13,20-21).
Ak môže dávať život nielen chlieb, ale aj kus tvrdej kosti, tak to je dostatočný dôvod na to, aby sme o túto možnosť života neboli ukrátení. Zdá sa, že pozostatky nášho tela nie sú iba spomienkou, pozostatkom života, ale dokážu byť aj jeho zdrojom. Svätci nám hovoria, že je na nás, či naše kosti budú zdrojom života, alebo budú ako zhluk anorganickej hmoty zbytočne zaberajúcej priestor v životoch našich potomkov spálené a do zabudnutia rozsypané kdesi za mestom.
A práve tak ako bohyňa Prokrastinácia často víťazí nad naším životom, práve tak nám prichádzajú svätí na pomoc. Tentoraz ma nenechali v jej moci, ale prišli mi v ústrety hoc aj na Bazoš. Aj tam mi dokázali pripomenúť, že život je príliš vzácny a dôležitý nato, aby nasledoval túto falošnú zvodkyňu, ktorá jemným hláskom volá: „Pozri si ešte túto stránku, preskroluj si ešte raz správy.
Ešte si pozri jeden ďalší diel obľúbeného seriálu. Toto jedno video…“ Svojimi pozostatkami mi pripomenuli, že podstata života nie je zobrazená na povrchu môjho prehliadača či na displeji môjho smartfónu.
