Apofthegma Antoina de Saint Exupéryho
Svojej prvej a poslednej filozofii som sa naučil v detskej izbe.
G. K. Chesterton
Sú knihy, ktoré majú mnoho strán, ale nič sa v nich nedočítate. Potom sú knihy, ktoré majú strán ešte viac, ale nič vám nepovedia. A potom sú knihy, ktoré sú také tenké, že ich v polici ťažko nájsť, a zmenia vám život.
Jednou z takých kníh je aj notoricky známy Malý princ. Táto útla knižka svoju úlohu úspešne spĺňa už niekoľko generácií.
Už mnoho detí si s Exupéryho knihou líhalo do postele a tam ich Malý princ odprevádzal do krajiny snov. Už mnoho rodičov túto knihu čítalo svojim deťom a v detskej posteli ich to prebúdzalo do reality.
To, že je to krásna detská kniha, je zrejmé, ale prečo sa ňou oplatí zaoberať aj na teologickej fakulte?
Čo je s tou knihou v neporiadku, že nám dospelým nedá spať?
V prvom rade je to omyl, že kreslené rozprávky s milými postavičkami sú príbehmi pre deti či príbehmi na dobrú noc. Máloktorá kniha tak komplexne, tak trefne a bez zbytočných odbočiek diagnostikuje najrozšírenejšiu civilizačnú chorobu, ktorá u človeka prepukáva v období puberty.
Dospelosť. Aby som sa vyhol omylu – nemyslím dospelosť ako zrelosť či vek človeka, ale ako pascu, do ktorej sa chytí nejeden adolescent. Z pozorovania a so zveličením by sa dalo usúdiť, že infekcia tejto prazvláštnej choroby sa prenáša prevzatím občianskeho preukazu, podpisom hypotéky či zamestnaním sa v korporácii.
Prejavy tejto choroby sú: nespútaná zodpovednosť ústiaca do ustaranosti, strata schopnosti vidieť zázrak a z toho vyplývajúca nemožnosť žasnúť. Neidentifikovateľný strach z budúcnosti. Defekt zraku, ktorý malé veci robí veľkými a tie veľké sa stávajú nepostrehnuteľnými. A v neposlednom rade vážnosť.
V tejto rozprávkovej eseji sa však nebudem venovať hlbokej analýze choroby, lebo tú si každý trpiaci čitateľ dobre uvedomuje a vedel by ju rozšíriť o svoje jedinečné príznaky. Dôležitejšou časťou bude pokus zachytiť protiliek, ktorý nám Exupéry posiela skrze Malého princa.
V tomto texte sa nepozrieme na celý príbeh knihy, ktorý, verím, je každému dobre známy. Skôr sa zamieram na hlavného protagonistu. Kto je tento malý, chvíľami otravný svetlovlasý princ?
Je chybou myslieť si, že Malý princ prichádza s prvou stranou knihy či z prebudenej fantázie vojenského pilota, ktorý trávil hodiny v oblakoch. Je isté, že dávno predtým, ako vstúpil do tohto príbehu, stretol Ježiša Krista. Ak nie osobne, tak iste na stránkach Matúšovho evanjelia.
„V tú hodinu pristúpili k Ježišovi učeníci a pýtali sa: ‚Kto je podľa teba najväčší v nebeskom kráľovstve?‘ On zavolal k sebe dieťa, postavil ho medzi nich a povedal: ‚Veru, hovorím vám: Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva.‘“ (Mt 18,1-3)
A takisto sa nebeských výšin znalý letec Exupéry obrátil, ako zbraň si vzal ceruzku a poslal nám dospelým protiliek odpovedajúci na našu diagnózu. Poslal nám s evanjeliovou správou Malého princa.
Stroskotanie
Púšť ako miesto počiatku poznania radili už pohanskí filozofi. Jej upokojujúce účinky odporúčal Seneca, Tacitus aj Epiktétos. Keď Cicero rozmýšľa o samote a odlúčení, píše: „Akou vzácnou vecou pre dušu oslobodenú od zmyselnosti, od ctižiadosti, od súperenia, nepriateľstva, od všetkých vášní je možnosť oddeliť sa od ľudí a žiť, ako sa hovorí, sám so sebou.“
Kristus šiel na púšť a tam sa stretol s diablom. Púštnym otcom nešlo iba o napodobňovanie Boha alebo o to byť ako Boh, ale o to byť s Bohom. Nech už sú naše dôvody vydať sa púšť akékoľvek, je to vždy počiatok príbehu. Nevyhnutný počiatok liečby.
Exupéry nás tam pozýva a dáva nám možnosť byť účastní stretnutia sveta skúseného a vzdelaného letca s dieťaťom. „Nakresli mi ovečku,“ znela jediná prosba tohto dieťaťa. Letec po niekoľkých pokusoch o dokonalosť a realizmus rezignovane nakreslí jednoduchý obdĺžnik. Krabičku. Tento obyčajný štvoruholník najlepšie spĺňa predstavy Malého princa o skutočnej ovečke.
Pri návšteve východných chrámov vidíme svätyňu oddelenú od hlavnej lode nepriehľadnou stenou, ktorú voláme ikonostas. Všetko podstatné je tak ukryté našim zvedavým očiam. „Veď tam nič nevidíte!“ počúvam rozčarovanie občasných návštevníkov veriacich latinského obradu. Malý princ by s nimi isto nesúhlasil. A ktovie, čo by povedal na Michelangelovu kresbu Boha v Sixtínskej kaplnke?
Vidieť podstatu
Princ s nami nemá zľutovanie a bez zbytočných expozícií a príprav nám oznámi náš problém. Dospelosť zaslepuje oči. Namiesto toho, aby sme chceli vedieť veci podstatné, zaujímajú nás zbytočnosti. Dáta a štatistiky by boli pre náš vyspelý svet presvedčivejšie ako evanjeliové alegórie. Od Spasiteľa by sme potrebovali počuť slová: „Ozdravieš, lebo je to štatisticky dokázane. Vedecky overené.“
Samozrejme, nikdy som nepočul nikoho hovoriť o farbe Ježišovho hlasu ani to, či zbieral motýle. I ja som ostal zaskočený. Čo uspokojujúce by som povedal Malému princovi, keby sa ma pýtal na Pána Ježiša? Čudoval by sa, že nepoznám farbu očí či vôňu svojho vlastného Boha? Či pije kávu s mliekom, alebo je zástancom čistého espressa?
A zatiaľ čo sa letec snažil opraviť pokazené lietadlo a tak si zachrániť život, Malý princ neohľaduplne nedal pokoj infantilnými komentármi.
„Poznám planétu, kde býva jeden pán, celý červený́ v tvári. Nikdy neprivoňal ku kvetu. Nikdy sa nezahľadel na hviezdu. Nikdy nemal nikoho rád. Nikdy nerobil nič̌ iné́, iba spočítaval. A po celý deň̌ opakuje ako ty: ‚Ja som vážny človek! Ja som vážny človek!‘“
Celé toto stroskotanie pilota na púšti, ktorý stretá dieťa, až príliš pripomína obrátenie svätého Augustína. Jeho stroskotanie vlastného intelektu, jeho osamelosť a duchovná púšť, v ktorej sa ocitol, boli nutné na to, aby započul hlas malého dieťaťa: „Tolle, lege.“ (Vezmi a čítaj.) Ak by v tom momente v Augustínovi zvíťazil vážny človek, učiteľ a intelektuál svetového formátu, nikdy by nebral slová malého dieťaťa vážne a my by sme sa nikdy nedozvedeli o svätom Augustínovi. Žiaden svätý Augustín by pravdepodobne neexistoval.
„Never vlastným očiam,“ počuť hlas Malého princa. „Ak budeš kráčať iba dopredu, ďaleko nezájdeš.“ Nedá pokoj. „To skutočné je možné vidieť iba srdcom.“
Vážnosť
V koptskej cirkvi sa do dnešných čias traduje pravidlo na meranie svätosti – našli spôsob, ako je možné ju merať. Počet detí obklopujúcich koptského mnícha či kňaza sú pre Koptov dostatočným dôkazom. Čím je ich viac a čím radšej s ním trávia čas, tým je jeho svätosť väčšia. Malý princ by toto meranie akceptoval, ba až sa odvážim povedať, že by z neho mal radosť.
Po celý čas hľadal takéhoto človeka obklopeného deťmi, ale stretával iba samotárov. Hľadal svätca, no nachádzal vážnosť. Vážneho kráľa vládnuceho nad… ničím. Vážneho biznismena skupujúceho hviezdy, no nič nemajúceho. Vážneho geografa, ktorý nikdy nikde nebol. Vážneho márnivca, ktorý sa pre obyčajný potlesk stal šašom. Táto vážnosť vážila až príliš, aby človek dokázal vzlietnuť do neba. A oplýval ľahkosťou venovať sa nepodstatným veciam. Veciam, ktoré deti tak veľmi milujú.
Je samozrejmé, že správny svätec musí vedieť chodiť po dlaždiciach bez toho, aby sa dotkol čiar – ich spojov. Musí vedieť dobre behať, skákať do vody či stavať snehuliakov. A to sa vo vážnej hagiografickej literatúre nedočítate. Aj preto je Exupéryho kniha taká potrebná.
Právom môžeme upodozrievať Malého princa, že na tej púšti stretol aj nejedného mnícha pustovníka, ktorý ho obdaroval svojou strohou radou: „Videl som po zemi roztrúsené všetky diablove nástrahy, a tak som zaplakal a povedal: ‚Ktože im unikne?‘ A počul som hlas, ktorý hovoril: ‚Pokora.‘“
A tu sa dostávame k lieku, ktorý nám Malý princ prišiel pripomenúť. Prišiel na púšť nášho sebastredného života. Nie aby opravil lietadlo, s ktorým by sme opäť dokázali vzlietnuť do nadhľadu pýchy, ale aby nám ukázal podhľad dieťaťa, z ktorého sa všetko ostatné stáva tajomne zázračným.
Chesterton to krásne vyjadril: „Ak človek chce zväčšiť svoj svet, musí vždy umenšiť sám seba. Veže, ktoré miznú pod najosamelejšou hviezdou, sú výtvormi pokory. Pretože veže sú vysoké len vtedy, keď sa na ne pozeráme zdola.“
Evanjelista Lukáš, hovoriac o Ježišovi, to potvrdzuje: „Prinášali k nemu aj nemluvňatá, aby sa ich dotkol. Keď to videli učeníci, okrikovali ich. Ale Ježiš si ich zavolal a povedal: ‚Nechajte deti prichádzať ku mne a nebráňte im, lebo takým patrí Božie kráľovstvo! Veru, hovorím vám: Kto neprijme Božie kráľovstvo ako dieťa, nevojde doň.‘“ (Lk 18,15-17)
Ak nedokážeme počuť detskými ušami, nikdy nezapočujeme Boží hlas. Ak nebudeme vidieť očami a ak nebudeme špinaví od blata a mokrí od snehu, nebudeme mať kolená odreté a nohavice deravé, budeme vážni a osamelí.
Dodatok autora: Pri písaní tohto textu som bol neustále prerušovaný svojím štvorročným synom Eliášom. Každú jeho požiadavku som odbil tým, že sa musím sústrediť. Pracujem a nemám čas zaoberať sa jeho nikdy nekončiacimi nápadmi. Veď predsa musím napísať vážnu esej.
