Bradatá anekdota hovorí o tom, ako Pán Boh hľadal na zemi nejaký národ, ktorému by dal jednu tabuľu prikázaní. Spýtal sa Grékov i Rimanov, ale tí nechceli, lebo im vraj stačí ich filozofia a etika. Obrátil sa teda na Arabov, ale tí odmietli: vraj sa im zdá nereálne žiť monogamné vzťahy. A tak Pán Boh oslovil Židov: „Nechcete tabuľu prikázaní? Sú to dobré pravidlá pre šťastný život.“ Nato sa Židia spýtali: „Čo za ňu chceš?“ Pán Boh odpovedal: „Nič. Je úplne zadarmo.“ Židia odvetili: „Výborne! Vezmeme hneď dve!“
V evanjeliu prichádza za Ježišom bohatý mladý muž, ktorý túži po večnom živote, a pýta sa ho, čo pre to má urobiť. Pán Ježiš však postupuje opačne ako v úvodnom príbehu. Redukuje dve tabule prikázaní na jednu. Vo svojej odpovedi vyberá len určité prikázania z druhej tabule Zákona, kde ide o vzťahy medzi ľuďmi. Popredný muž sa pýta na vertikálny vzťah človeka k Bohu: Ako dosiahnuť večný život? A na túto vertikálnu otázku dáva Kristus horizontálnu odpoveď: Pýtaš sa na vzťah k Bohu? Pozri sa teda na svoj vzťah k ľuďom.
Mladík sebavedomo prehlasuje, že toto všetko zachovával. Pri pozornom sledovaní príbehu však postrehneme, že jedno prikázanie Pán Ježiš predsa len opomenul. Išlo o vzťah mladého človeka k majetku. A práve tam je jeho boľavé miesto, na ktoré Ježiš svojou výzvou upozornil: „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma.“ (Mt 19,21-22)
Evanjelista Marek si pri opise tejto udalosti všíma, že Ježiš pred vyslovením svojej výzvy na mladého muža pozrel s láskou (porov. Mk 10,21). Na to by sme nemali zabúdať, keď sa pozeráme do zrkadla Prikázaní pri spytovaní svedomia. Ináč sa celý proces zvrhne len na alibistické vyhováranie alebo depresívne odhaľovanie svojej situácie: Toto som porušil, hento som nedodržala…
Pán Ježiš na jednom mieste potvrdil jasne, že neprišiel, aby Zákon zrušil, ale aby ho vyplnil (porov. Mt 5,17). A ako ho vyplnil? Nielen formálne, ale bytostne – svojou prítomnosťou. Prikázania nie sú len prázdne a chladné predpisy, aby nás po ich porušení mohol Pán Boh vyhrešiť a uložiť nám pokutu. Prikázania sú Božím slovom (Dekalóg = desať slov) o ceste k môjmu skutočnému šťastiu a pravej radosti. Zo zrkadla Prikázaní na mňa okrem mojej hriechom zamazanej tváre hľadí aj tvár milujúceho Otca, ktorú naplno zjavil Ježiš Kristus.
Príbeh o bohatom mladíkovi je pre nás skutočným evanjeliom, teda dobrou správou. Hovorí nám, že kresťanstvo, to nie sú ťažké veci, ktoré máme robiť my. Kresťanstvo, to sú nemožné veci, ktoré v nás robí Boh. Preto je evanjeliom aj to, keď niekedy narazím tak ako onen mladý muž. Ten chcel niečo splniť, niečo urobiť, aby zdedil večný život. Pán Ježiš ho namiesto toho pozýva do vzťahu: Príď a nasleduj ma!
V čom je problém? Aj v tom, že my Bohu ponúkame zo svojho života len časti, kým on nás chce celých. Rovnako totiž aj on sa nám dáva celý.
