V jednom kúpeľnom slovenskom mestečku sa uskutočnilo toto predstavenie. Bola to akcia, kde sa stretla Konferencia biskupov Slovenska s laikmi. Prišli sa navzájom spoznať a počas jedného predĺženého víkendu sa tak zborili bariéry medzi biskupskými úradmi a bežnými veriacimi. Dva dni sa debatovalo, stolovalo a prechádzalo v priestoroch kúpeľného parku.
A potom prišlo to predstavenie. Nedeľné dopoludnie sme strávili v miestnej divadelnej sále. Všetci sme sedeli v hľadisku, oblečení tak, ako sa patrí na kultúrneho človeka. Vravu obecenstva, ktoré šumelo očakávaním, utíšil zvuk organa. Opona sa otvorila a na javisku stál nízky stôl prikrytý bielou plachtou.
Na stole bol kríž a mikrofón. Minimalistickú scénografiu dopĺňalo zopár stoličiek položených v zadnej časti javiska. So zvukom elektronického organa na javisko prišli muži v kostýmoch. Väčšina mala biele dlhé rúcho a na hlavách vysoké čiapky. To, čo nasledovalo, nebudem opisovať, lebo každý čitateľ tejto stránky iste vie, ako prebieha ten najväčší dar, ktorý nám Boh daroval – slávenie Eucharistie.
Táto udalosť ostala väčšinou ľudí nepovšimnutá. Liturgia sa slávila v divadelnej sále čisto z praktických dôvodov. V kúpeľnom komplexe jednoducho nebol kostol. Ale samotný divadelný priestor zvýraznil už existujúci fenomén.
Aj keby uprostred liturgie prišiel človek, čo nikdy nepočul o skupine ľudí nazývaných kresťania, ktorí slávia živú prítomnosť svojho Boha, prichádzajúceho medzi nich v podobe chleba a vína, nečudoval by sa tomu, čoho sa stal svedkom. Veď je na divadelnom predstavení. A fantázii človeka sa medze nekladú. Iste by pochválil herecké výkony nášho kléru aj minimalistickú scénografiu, ktorá kráča s vkusom doby.
Divadelná sála položila otázku, ktorá visí vo vzduchu: Je kresťanská liturgia predstavením, kde sa publikum pozerá na hercov v krásnych kostýmoch, sprevádzaných špeciálnymi efektami? Necítia sa kňazi byť hercami, čo hrajú predstavenie? A veriaci ľud, pozorujúc presne nacvičené pohyby a gestá, doplnené hudobným sprievodom a recitovaným slovom, ľahko nadobudne pocit, že sa ocitol v hľadisku divadelnej sály.
Veriaci človek laik sa nemusí uspokojiť s pasívnym sledovaním. Túži byť účastníkom slávenia. Túži byť angažovaný a potrebný. Nechce byť len pasívnym divákom. A tak sa na Západe čím ďalej tým viac stiera rozdiel medzi kňazmi a laikmi. Odvážne hlasy hovoria o všeobecnom kňazstve, ktoré nie je o nič menej hodnotné ako to sviatostné. Hovorí sa o budúcnosti slávenia liturgie pri jedálenskom stole v obývačkách či kuchyniach. Rodina sa zhromaždí a otec bude predsedať tejto bohoslužbe.
Na druhej strane sa dá neangažovanosť laikov ukázať ako prednosť. V dobe, keď spoločnosť oceňuje výkon a aktivitu človeka, môže prísť Cirkev, ktorá ako najvyššiu hodnotu dokáže oceniť nie jeho skutky, ale bytie samotné. Nie je dôležité, ako sa pričiníš o slávenie liturgie, ale že ju obohatíš svojou prítomnosťou, svojím bytím.
Dalo by sa jednoducho povedať, že tvoja najväčšia participácia je tvoje bytie samotné, ktoré by bolo škoda zatieniť činmi. Potvrdzuje to aj časť textu východnej rannej modlitby: „Opäť ťa prosím, Spasiteľu, spas ma podľa svojej milosti. Lebo ak ma spasíš pre skutky, to nie je milosť, ale skôr dlh.“
Pasivita počas liturgie môže tak priniesť odpoveď na posadnutosť výkonom, môže jasne hovoriť, čo je v tvojom živote skutočne dôležité. (Potrebu vzdať sa svojej aktivity a potrebu stíšiť sa potvrdzuje aj zvýšený záujem o prax meditácie či kontemplatívnej modlitby.)
Namieste je však otázka, akou cestou sa vydať. Odpoveď môže priniesť tretí pohľad, pohľad z Východu.
Slovo liturgia – v gréčtine λειτουργία – pochádza z dvoch koreňových slov: λειτος (leitos), čo znamená verejný, a εργος (ergos), čo znamená práca. Liturgia je teda doslova verejná práca; spoločné úsilie, práca ľudu. To znamená, že to, čo sa deje v Cirkvi, je oveľa viac než len pasívna zábava. Práca si vyžaduje úsilie, aby boli naše mysle a telá aktívne a zapojené – nie preto, aby si svojou participáciou zaslúžili Božiu priazeň, ale aby upriamili pozornosť na to, čoho sme svedkami.
Práca tiež znamená zápas, námahu, drinu a úsilie. Liturgia nie je vôbec ľahká úloha. Môže byť naozaj ťažké udržať si myseľ od blúdenia a sústrediť sa na Krista.
A rovnako nie je vždy ľahké si uvedomiť, že my ľudia v laviciach sme potrební na to, aby sa liturgia uskutočnila. Možno si to neuvedomujeme, ale tento dôležitý fakt o našom živote v Cirkvi je krásne vyjadrený v jednom krátkom, ale mocnom slove, ktoré hovoríme stále bez toho, aby sme nad ním príliš premýšľali: Amen.
Hebrejské slovo amen znamená „nech sa tak stane“. Amen ľudu tak dopĺňa modlitby biskupov, kňazov a diakonov. Je to náš spôsob, ako povedať „áno, súhlasíme a tiež sme prišli uctievať Boha“. Teológ Thomas Hopko to vyjadruje takto: „Inými slovami, ak tam nie je nikto, kto by povedal ‚amen‘ na modlitbu biskupa alebo kňaza, alebo odmietne povedať ‚amen‘, liturgia sa zastaví. Je koniec. Nemôžete pokračovať. Musí tu byť ‚amen‘ všetkých zhromaždených veriacich.“
Amen sa tak stáva jedným z najdôležitejších slov na svete, pretože vyjadruje súhlas Cirkvi nasledovať Krista v jeho vystupovaní k Otcovi, učiniť toto nanebovstúpenie osudom človeka. Je to Kristov dar nám ľuďom. Len v ňom môžeme povedať Bohu amen, alebo skôr on sám je amen pre Boha a Cirkev je amen pre Krista. V tomto amen je rozhodnutý osud ľudstva.
Eucharistia sa jednoducho nemôže sláviť, ak my ľudia neparticipujeme aktívne na práci modlitby a uctievania. Podstata našej účasti nespočíva v okázalých viditeľných skutkoch, ale v našom amen, čo znamená v našom aktívnom bytí, aktívnej prítomnosti.
Z vlastnej skúsenosti viem, aké je to ťažké udržať svoju pozornosť sústredenú. Môžem síce stáť v chráme, ale v skutočnosti moja myseľ blúdi celým svetom. Chvíľu rozmýšľam o dobrom obede, ktorý ma čaká, potom o povinnostiach, ktoré som nestihol dokončiť. A tak ani sa nenazdám, počas liturgie stihnem navariť obed, naplánovať celý ďalší týždeň a ešte sa okúpať v bazéne.
Telo sme dostali nato, aby nám duša neodletela kamsi do oblakov snov. Telo je ako kotva k hlbinám reality. A všetko, čo s telom robíme, nie je cirkevnou gymnastikou, ale skutočným rozhovorom s Bohom.
Stojíme v pozore, aby sme si pripomenuli, že sme v prítomnosti Boha. Zameriavame svoje oči na ikony, aby sme upokojili a stíšili náš vnútorný nepokoj. Otvárame svoje uši melodickému spevu, ktorý chváli Boha slovami anjelov a učí nás žiť tak, ako žili svätí. Môžeme sa dokonca pridať k spevu. Cítime sladkú vôňu kadidla, ktorá nás privádza k myšlienkam na Božiu sladkú milosť.
Robíme znamenie kríža, aby sme ukázali, že sa dobrovoľne spájame s Kristovým krížom. Skláňame sa alebo kľačíme pred všemohúcim Bohom, ktorý na nás zosiela svojho Ducha. Spoločne recitujeme Verím a Otčenáš, aby sme vyznali vieru, ktorú zdieľame. Vo svojich srdciach vznášame modlitby za svojich milovaných, za tých, ktorí trpia, za tých, ktorí zomreli. A najmä ponúkame svoje amen. Svoje potvrdenie, že Boh je náš Boh a neuctievame nikoho iného.
A toto je angažovanosť, ku ktorej sme povolaní. Toto je aj aktívne bytie, ktoré nás vedie k neustálemu obdarovávaniu. Nie sme to my a naše talenty, ktorými by sme si chceli získať priazeň, ale je to náš krstný list, ktorý nás robí právoplatnými dedičmi nebeského kráľovstva. Je to prijatá pozvánka na hostinu.
Tak ako sa chlieb a víno na oltári premieňajú na Kristovo telo a krv, tak sme aj my počas liturgie premenení na samotné Kristovo telo. Je to práca, ktorej sa my kresťania nemôžeme vyhnúť. Ak chceme skutočne žiť evanjelium, musíme sa snažiť spojiť sa s Kristom, dať sa mu k dispozícii, ponúknuť vďakyvzdanie za všetky požehnania, ktoré nám Boh udelil. Ako hovoriť, tak i žiť to jednoduché slovo amen.
Liturgiu môžeme rozdeliť na hľadisko a javisko, na publikum a účinkujúcich, na klérus a laikov iba vtedy, ak nevnímame to najdôležitejšie: že sme tu my a On, a On je jediným, kto na tomto „predstavení“ skutočne účinkuje.
