V posledný októbrový deň si gréckokatolíci pripomínajú biskupa mučeníka Teodora Romžu.
Teodor Juraj sa narodil 14. apríla 1911 vo Veľkom Bočkove na Podkarpatskej Rusi, v tom čase súčasti Rakúsko-Uhorska (dnes na Ukrajine), ako deviate dieťa v chudobnej veriacej rusínskej rodine. Od mladosti sa prejavoval ako nadaný a usilovný študent, o. i. postupne zvládol najmenej sedem jazykov. Na gymnáziu v Chuste sa upevnil v rozhodnutí pre duchovné povolanie. Hoci mu profesori radili, aby sa vydal cestou inžiniera alebo dôstojníka, Teodor sa objaveného povolania nevzdal.
V roku 1930 ako seminarista Pápežského kolégia Germanicum-Hungaricum začal študovať na Pápežskej univerzite Gregoriana v Ríme. Od jesene 1934 bol seminaristom Pápežského kolégia Russicum, kde sa vzdelával vo východnom obrade a ruštine. Za kňaza ho vysvätil biskup Alexander Evreinov 24. decembra 1936 v Bazilike Santa Maria Maggiore. Teodor si ako kňazské motto zvolil verš zo 116. žalmu: „Pane, som tvoj sluha a syn tvojej služobnice.“
Po návrate z Ríma, kde v roku 1937 ešte získal licenciát z teológie, absolvoval v Prahe ročnú povinnú vojenskú službu v československej armáde. Potom pôsobil vo farnostiach Berezovo a Nižná Bystrá v Chustskom okrese. Hoci túžil vrátiť sa do Ríma a dokončiť štúdiá, v roku 1938 ho mukačevský eparcha Alexander Stojka vymenoval za špirituála a profesora filozofie v kňazskom seminári v Užhorode. To už sa schyľovalo k druhej svetovej vojne.
Po smrti biskupa Stojku v máji 1943 bol Teodor Romža 8. septembra 1944 vymenovaný za pomocného mukačevského biskupa; ako heslo si zvolil slová Žalmu 18: „Milujem ťa, Pane, moja sila; Pane, opora moja, útočište moje.“ Vo veku 33 rokov sa stal najmladším biskupom Katolíckej cirkvi. Krátko nato bola Podkarpatská Rus obsadená postupujúcou Červenou armádou a niekoľko týždňov po skončení vojny začlenená do Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky.
V tom čase už v Haliči pod kuratelou sovietskej tajnej služby NKVD pracovala „iniciatívna skupina“ kňazov s cieľom zlikvidovať tamojšiu ukrajinskú gréckokatolícku cirkev, jej majetky previesť na pravoslávnu cirkev a jej veriacich začleniť do pravoslávneho Moskovského patriarchátu, prepojeného na špičky sovietskej moci. Stalo sa tak vo Ľvove v marci 1946, len mesiac po tom, čo sa mladý biskup oficiálne stal hlavou Mukačevskej eparchie.
Nový eparcha právom očakával, že haličský scenár sa zopakuje aj na Podkarpatskej Rusi. V reakcii na túto situáciu snažil sa upraviť vzťah medzi novými orgánmi moci a Gréckokatolíckou cirkvou, pričom sa zasadzoval za jej zachovanie, a podnikal pastoračné cesty, aby povzbudzoval veriacich. Svojím nekompromisným postojom voči hrozbe sovietskeho ateizmu sa čoskoro stal stelesnením odporu voči komunistickému režimu, ktorý ho začal vnímať ako vážneho nepriateľa.
Prispelo k tomu aj veľké zhromaždenie, keď na sviatok Zosnutia Presvätej Bohorodičky v roku 1946 sa na mukačevskú pútnickú horu zišlo vyše 50 000 veriacich, ktorí takto prejavili svoju lojalitu biskupovi a odpor voči snahám sovietskej moci rozbiť Gréckokatolícku cirkev.
Keďže ho nebolo možné obžalovať z politického previnenia, NKVD na pokyn z Kremľa zinscenovala „dopravnú nehodu“, ktorá mala mať pre eparchu smrteľné následky. Keď sa Teodor Romža 27. októbra 1947 vracal z posviacky chrámu v dedine Lavky, narazilo do koča, ktorým sa viezol, vojenské auto. Zranenia biskupa však neboli smrteľné, a tak agenti NKVD pokračovali v útoku železnými tyčami. Incident prerušil vodič okoloidúcej poštovej dodávky, ktorá Romžu spolu s ostatnými zranenými odviezla do nemocnice v Mukačeve.
V nemocnici sa biskupov stav postupne zlepšoval. Z toho dôvodu sa tajná polícia rozhodla nasadiť do akcie agentku Odarku, preoblečenú za zdravotnú sestru. Tá biskupovi podala v noci z 31. októbra na 1. novembra 1947 injekciu s jedom, následkom čoho zakrátko zomrel. Zrušeniu eparchie a prevodu jej majetku vrátane katedrály na Ruskú pravoslávnu cirkev už nič nebránilo.
Biskupa mučeníka Teodora Romžu vyhlásil za blahoslaveného pápež Ján Pavol II. 27. júna 2001 vo Ľvove spolu s ďalšími 24 mučeníkmi Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi.
Po rozpade Sovietskeho zväzu boli telesné pozostatky martýra exhumované z podzemia vrátenej Katedrály povýšenia Svätého kríža a poslané na expertízu do Budapešti. Dňa 28. júna 2003 ich slávnostne preniesli cez maďarský Máriapócs a slovenské Sobrance do užhorodskej katedrály.
