„Ako môže byť dnes niekto pokojný?“ pýtala sa žena, ktorá pravidelne jazdí na východný front Ukrajiny. „Oni tam zomierajú v blate a zime, a vy tu pokojne v uliciach pijete kávu, chodíte sa kúpať na dovolenky a rozprávate sa, akoby sa vás to netýkalo.“
„Ako môže byť dnes niekto pokojný?“ znejú hlasy z pódií na námestiach bojujúcich s korupciou. „Nemôžeš ostať predsa doma a pozerať futbalový zápas. Tebe nevadí, že nám bude vládnuť mafia?“
„Ako môžeš byť pokojný, nevidíš, že duch liberalizmu nielenže presiakol do celej spoločnosti, ale mení aj Cirkev? Snaží sa z Cirkvi spraviť neziskovú organizáciu, spoločenský krúžok, ktorý sa nemá čo vyjadrovať k spoločenskému životu.“
„Ako môžeš byť taký pokojný?“ Nevidíš, že už aj západní intelektuáli vidia hrôzu, ktorá sa deje v našej Cirkvi? Chceš sa vrátiť do minulosti? Veď Cirkev nie je skanzen ani archeologické múzeum. Doba je iná a my musíme byť na tepe doby. Znamenia času nielen vedieť rozpoznať, ale aj tvoriť. Ja sa za svoju Cirkev už nechcem hanbiť, nechcem, aby zosobňovala tú netolerantnú a bigotnú Cirkev stredoveku.
„Ako môžeš byť taký pokojný, keď sa každý deň pácha tá najväčšia genocída, akej bolo ľudstvo schopné? Genocída v bielych rukavičkách a vydezinfikovaných nemocničných sálach. Vraždenie nevinných bábätiek.“
„Ako môžeš byť taký pokojný?“ Veď už nie je možné ani ísť v pokoji do lesa. Ochranári by boli najradšej, aby sme my ľudia boli v klietkach, a medvede, tie môžu beztrestne korzovať po našich mestách.
„Ako môžeš byť taký pokojný?“ Nevidíš, ako sa ekonomické nožnice roztvárajú? Nevidíš, koľko ľudí stráca svoje zamestnanie, ako žijú z ruky do úst? Nevidíš, ako sa náš štát neustále zadlžuje, a kto to bude platiť? Tvoje deti? A budú vôbec nejaké?
Zdá sa, že dnes nie je nič ľahšie než nájsť ďalšie a ďalšie námety, ako by mohol tento zoznam „nepokoja“ pokračovať. Sám by si iste vedel zopár bodov doplniť bez väčšieho premýšľania. A ak nie, sociálne siete by boli povinne odporúčanou literatúrou, ktorá ti rozšíri prehľad. Dobrým zdrojom sú, samozrejme, aj všetky denníky či spravodajstvo.
Anglo-írsky štátnik Edmund Burke povedal, že nato, aby zvíťazilo zlo, stačí málo – aby dobrí ľudia nerobili nič. Ktovie, či nepočul svätého Františka Saleského povedať: „Už to je veľké zlo, že nerobíme nič dobrého.“
Na tabuli s desiatimi Božími prikázaniami by sme mali vytesať to jedenáste: Nebudeš mať pokoja, dokým nevymetieš zo sveta aj ten posledný kúsok zla.
Zdá sa, že z kazateľníc by bolo nepatričné v takejto vyhrotenej dobe učiť o Božej prozreteľnosti. Hovoriť o vnútornom mieri v dnešnej nepokojnej a strastiplnej dobe, kde sa na každom kroku stretávame s nespravodlivosťou, utrpením a rozpadajúcou sa spoločnosťou, znamená trestuhodne sa odvracať od ľudského údelu, dokonca sa mu až vysmievať. Zachovávať si pokoj znamená hrešiť sebectvom.
Taliansky kardinál Giacomo Biffi postrehol, že choroba pokoja sa v dnešnej dobe, našťastie, príliš nevyskytuje. Je to práve naopak: „Vďaka Bohu, je medzi nami mnoho apoštolov, ktorí ani vo dne, ani v noci nedoprajú kúsok pokoja pre seba ani pre druhých, a idúc po ceste k infarktu či vyčerpaniu, kráčajú cestou moderného mučeníctva.“ S poriadnym kúskom humoru a odvahy dokonca navrhuje zmenu štvrtej kapitoly Markovho evanjelia: „Božie kráľovstvo je podobné človeku, ktorý osial svoje pole. Nedopraje si pokoja, v noci nespí a vo dne nenájde kľud, pokým sa nedočká svojej úrody.“
Ale prečo po prijatí Eucharistie prichádza pokoj? Prečo čas strávený pri Oltárnej sviatosti a pohľad do očí Krista Pantokratora nemilosrdne prináša pokoj? Prečo je výsledkom sviatosti zmierenia opäť len ten pokoj? Veď aj Kristus hovorí: „Neprišiel som priniesť pokoj, ale meč.“
Prečo nás Cirkev nevyzbrojí do boja so zlom, prečo nás neučí, že na zápas s vlkmi sa najviac hodia silné pazúry a ostré zuby? Namiesto toho sme vyzývaní inšpirovať sa nie veľmi atraktívnym zvieraťom – obyčajnou ovcou.
Ako ale ovca môže zvíťaziť nad liberalizmom, fašizmom, bojovými dronmi, covidom, rakovinou, medveďmi, uhlíkovou stopou, globálnym otepľovaním? Ako porazí korupciu? Ako zachráni nenarodené deti od nedobrovoľnej smrti a ich matky od zbytočných nepoľahčujúcich okolností na večnom súde?
„Nájdi pokoj vo svojej duši a tisíce ľudí okolo teba bude spasených,“ odpovedá svätý Serafim Sarovský.
Pokoj, ktorý nenechá moju dušu obsadiť nepriateľom ani neskorumpuje môj život na pseudopokojný prežívanie pred televíziou či internetom, kde sa síce nenakazím žiadnym vírusom, no zato budem infikovaný všetkými hrôzami sveta, a tak bude vo mne rásť nádor rozhorčenia a hnevu.
Pokoj, ktorý nebude zlo ignorovať. Lebo úlohou kresťana je bojovať so zbraňami, ktorými ho vyzbrojí sám Pán.
Proti cudzím vojnám môžem bojovať zbraňou zmierenia a vyznať svoju vlastnú vinu. Proti korupcii a tým, ktorí prahnú po cudzom majetku, môžem bojovať almužnou a z vlastného obdarovať. Proti dennodennému porážaniu dezolátov na internete sa nechám dennodenne poraziť Kristom tichým a pokorným v Eucharistii, tak nenápadne prítomným. Namiesto umlčiavania hlasného kriku populistov či hlasu progresívnych ideológií môžem sám bojovať uchom otvoreným k nevierohodnému hlasu Svätého písma. Bojovať proti nenásytnosti politikov, mafiánov či oligarchov môžem zbraňou pôstu. Najlepšou bojovou pozíciou je znížený na kolenách porážať tých, ktorí túžia byť vyvýšení na predné pozície.
Lebo vždy, keď sa stanem trochu viac svätým, keď sa nechám nakaziť Kristom, keď nechám svoje talenty ukradnúť Spasiteľovi, keď sa podriadim diktátu Učiteľa, keď sa nechám poraziť Vykupiteľom, tak zachraňujem celý svet. Ako píše Tolstoj: „Neexistuje žiadne súkromné zlo ani súkromné dobro.“ Každý tvoj skutok, aj ten najskrytejší, môže zachrániť dušu vojaka bojujúceho v prvej línii, okradnutého podnikateľa alebo nádej strácajúceho farára.