Zvolal Dvanástich a dal im silu i moc nad všetkými zlými duchmi a liečiť neduhy. Potom ich poslal hlásať Božie kráľovstvo a uzdravovať chorých. A povedal im: „Na cestu si neberte nič: ani palicu, ani kapsu, ani chlieb, ani peniaze, ani dvoje šiat nemajte. Keď vojdete do niektorého domu, ostaňte tam a odtiaľ vychádzajte. Ale keby vás niekde neprijali, odíďte z toho mesta a straste si prach z nôh na svedectvo proti nim.“ Oni šli, chodili po dedinách, všade hlásali evanjelium a uzdravovali. (Lk 9,1-6)
Na základe opakovaných skúseností som si vytvoril príslovie: „Ideálna rodina je len tá, ktorú nepoznáš.“ Napokon, neplatí to iba o rodinách. Každý, koho trochu bližšie poznáme, je nejakým spôsobom telesne či psychicky doráňaný i „posadnutý“, teda klamaný a spútavaný zlým duchom.
Do tohto mora ľudskej biedy Ježiš posiela svojich učeníkov – medzi ktorých patrí aj každý z nás! – a vyzbrojuje ich potrebnou mocou, pôsobiacou v jeho mene. Sami majú svoje slabosti a choroby, a už sú poslaní pomáhať a uzdravovať druhých. Práve zakúšanie vlastnej biedy, ale aj Božej uzdravujúcej sily môže byť účinným motorom presvedčivého ohlasovania.
Všímam si jednu zaujímavú vec: V Ježišovu moc odpúšťať hriechy veríme takmer bezvýhradne. Preto chodíme na spoveď. V jeho moc uzdravovať už menej. Svoju malovernosť zakrývame výhovorkami, že Boh nás vyslyší tým, že dáva liekom silu liečiť a lekárom schopnosť pomôcť nám. No najmenej veríme v moc vyháňať zlých duchov. Akoby sa nás to vôbec netýkalo. Extrémne prípady posielame k exorcistom. A tak sa delíme o svoje vnútro, pričom kúsok sprístupníme pre Božie kráľovstvo a kúsok ponecháme pre diablovu záhradku. Potom sa aj snažíme, modlíme, chodíme do kostola, no každý so svojimi bôžikmi a bez toho, žeby sa za celé roky niečo zásadnejšie zmenilo. Denne síce končíme Otčenáš zvolaním „ale zbav nás Zlého!“, no treba mu to aj dovoliť.
Pomôcky sú dobré, keď pomáhajú. Aj rôzne alternatívy odevu, sandál, palice a mešca. V príliš sofistikovanom svete však ešte viac hrozí, že pohltia priveľa času i pozornosti a to, čomu mali pôvodne pomáhať, celkom zatienia, pričom „zbrane ducha“ zostanú nevyužité. Hoci duchovné poslanie stojí a padá práve na nich.
A keď už dáke evanjelizačné prostriedky, tak o nich platí, že bývajú o to účinnejšie, čím menšiu pozornosť im venujeme. Ohlasovanie, vysluhovanie sviatostí, vytrvalé, bez hľadania vonkajších kuriozít – to znamená byť užitočným sluhom a osožným robotníkom vo vinici i žatve.
Veľkou prekážkou evanjelizácie môže byť aj neprijatie, pocit krivdy, nepochopenia, sklamanej a odmietnutej apoštolskej lásky. Apoštol sa rozľútostí, a medzitým mu unikajú iné príležitosti konať dobro, na ktoré dostal čas a silu. Ježiš radí nerezignovať a pobrať sa ďalej.
Je pravda, že služba ohlasovania i uzdravovania môže byť priama i nepriama. No bez skúsenosti priamej služby nemožno robiť ani nepriamu. A ak nepriama nevedie nejakým spôsobom k priamej, ide do vetra. Napríklad evanjelizácia prostredníctvom médií verzus vysluhovanie sviatostí a osobné ohlasovanie. Aby to boli spojené nádoby.
