Viete, čo dnes najviac trápi mnohé katolícke ženy v zrelom a seniorskom veku? Že neodovzdali vieru svojim deťom, ktoré žijú bez sviatostí. V tisíckach rodín je to problém, ktorý sa ticho vlečie po krajine ako dedičstvo komunizmu – režimu, ktorý vychoval generácie bez potreby náboženstva, duchovného života. Pandémia covidu zas mnohých naučila odsledovať si bohoslužby v papučiach z pokoja obývačky a urobiť z toho štandard. Čo s tým?
„Ja som sa k Bohu vrátila po mnohých desaťročiach. Už som stará ako Matuzalem, ale sama som sa po rokoch musela znovu učiť modliť sa, lebo som to roky nepraktizovala. Tak som sa na starobu prilepila k Pánu Bohu a snažím sa dohnať zameškané, ale najviac ma trápi to, že deti som k viere neviedla, “ prezradila mi na ulici v centre Bratislavy pani Oľga. Pri rozhovoroch so ženami zisťujem, že je to problém mnohých súčasných rodín. Kňazi by vedeli rozprávať o tisíckach rozhovorov na túto tému.
Mnohí dobre vieme, že najhoršia cesta je ťahať niekoho do kostola nasilu. Potvrdzuje to aj pani Oľga zo Záhoria, ktorá lamentuje v pútnickom autobuse, ako jej mladý vnuk radšej vylihuje v nedeľu doobeda v posteli, ako by mal vyštartovať na bohoslužbu. Katolícke ženy neraz zápasia najmä s otázkou, kde urobili vo výchove zásadnú chybu, že ich deti dnes nevkročia do chrámu, a to ani na Veľkú noc či na Vianoce. Sú to časté témy rozhovorov po duchovných obnovách, pri káve, na ženských „stretkách“.
Monikina vytrvalosť
Janka z Petržalky, mama dvoch dospelých synov, na každú duchovnú obnovu nosila so sebou fotky detí, vzdialených od Boha – kým nezomrela. Ten mladší napriek tomu, že chodil na saleziánske gymnázium, zanechal osobný vzťah s Bohom. A pritom jeho mama si kedysi myslela, že sa možno stane kňazom… No už keď jeho mamu hospitalizovali na onkológii a kňaz jej priniesol Eucharistiu, jej mladý syn necítil žiadnu potrebu vzdať nejakým spôsobom úctu pred eucharistickým Kristom. Navzdory ostatným okolo. Pritom jeho matka sa roky modlila práve za jeho návrat do Cirkvi. A s týmto „posolstvom“ aj odišla do večnosti.
Natíska sa mi tu do duše obraz svätej Moniky, ktorá vytrvalo osemnásť rokov prosila za obrátenie svojho syna Augustína, ktorý sa napokon stal biskupom. Oplatí sa prečítať si knihu Moja matka Monika, ktorú pred rokmi zostavil Štefan Senčík SJ (Dobrá kniha Trnava, 1996), kde je svätým Augustínom opísaná pozoruhodná osobnosť svätej Moniky, ako aj spôsob jej ušľachtilého správania. Možno jej vytrvalosť (a to aj v modlitbách a obetách, ale nielen to) môže slúžiť ako istý „návod“, recept, ako v rodinách neklesať na duchu, keď sa zdá, že Boh nie je pre deti a vnúčatá príťažlivý a už vôbec necítia potrebu vnímať ho ako Otca.
Výsledky posledného sčítania obyvateľstva z roku 2021 ukázali, že najvyšší podiel obyvateľstva bez vyznania je v Bratislavskom kraji, takmer 40 percent. Jeden kňaz to komentoval slovami, že Bratislava vyšla zo sčítania ako najateistickejšie mesto na Slovensku v súčasnosti. Pre zaujímavosť, v Trnave sa za veriacich deklarovala len tretina obyvateľov mesta. Medzi okresy, v ktorých dosiahol podiel obyvateľstva bez vyznania viac ako 40 percent, patria všetky okresy Bratislavy a okres Rožňava. Je to prekvapenie, memento či výzva pre Cirkev/cirkvi?
„Zaostrené“ na Bratislavu
Postreh z tohtoročného februára: centrum Bratislavy, sobota, okolo 17.30 hod. Elegantná „seňora“ so šesťročným dievčatkom dočíta oznamy na nástenke pri kostole milosrdných bratov. Dievčatko sa dopytuje, prečo je kostol zatvorený. „Táto pani nám to povie,“ ukáže prstom na rehoľnú sestru, ktorá práve vychádza z vedľajšieho vchodu, kde je „ukrytý“ kláštor sestier Božského Vykupiteľa. Sestrička vysvetlí, kedy je kostol otvorený a kedy sa dá bez problémov vstúpiť na modlitby či sväté omše. Dievčatko ťahá rukáv starej mamy s dotieravou otázkou, kto je tá žena (mysliac na sestričku).
Pani v dôchodkovom veku potom vysvetľuje rehoľnej sestre svoj neodbytný záujem o kostol v centre mesta: „Viete, vodím vnučku po celom meste. Chcem jej ukázať všetky kostoly. A tento sme našli zatvorený. Hovorím jej, že kostoly prežili všetky vojny a rany režimov a vždy v nich ľudia hľadali a našli útočisko a pomoc. Len s Bohom budeš šťastná, opakujem jej. Všetky televízne správy už vypíname. A ani tými povrchnými modernými rozprávkami jej už nechcem zapratávať myseľ, lebo jej nič do života neprinesú. Preto som sa rozhodla, že ju zavediem do kostolov,“ priznala dôchodkyňa. Snaží sa takouto formou odovzdať vnučke to, čoho sa jej doma nedostáva.
Moja priateľka Bratislavčanka v zrelom veku, ktorá si prešla turbulentnú cestu od neviery cez „ezoterické kotrmelce“, až kým neprijala sviatosti v Katolíckej cirkvi, s istotou tvrdí, že ju zachránili „babinkine modlitby“. Rodičia vieru nepraktizovali. Reformovaný teológ Walter Nigg napísal, že kresťanstvo nezachránime „lipovým čajom“. Autentické svedectvá však vždy „zaberali“. A odveká skúsenosť i psychologické výskumy potvrdzujú, že ľudí najviac mení láska.
Jeden príklad za všetkých: karmelitánsky kňaz Titus Brandsma (1881 – 1942, zomrel v koncentračnom tábore v Dachau po injekcii s jedom) „ňou“ zlomil holandskú ošetrovateľku v tábore smrti, ktorá potom vydala unikátne svedectvo o jeho ôsmich dňoch v nemocnici pred smrťou. Napriek jej tvrdosti jej páter prejavoval veľa ohľaduplnosti a jemnocitu. To ju tak hlboko dojalo – keďže všetci ostatní väzni v tábore jej dávali najavo iba svoju nenávisť –, že o rok nato sama začala svoj návrat k praktickému kresťanstvu pripisovať dobrote tohto väzňa, ktorý sa za ňu modlil.
„Pohla“ ulicou
Publicistka, teologička a zakladateľka Inštitútu ekumenických štúdií v Prahe Ivana Noble v knihe Opravovňa duší opisuje zvláštny zážitok z multikultúrneho Londýna, kde sa stala svedkom nevšednej scény: rušnou ulicou si cez dav ľudí kliesnila cestu žena, ktorá v náručí niesla veľkú sochu Panny Márie. „Tvár tej sochy a tvár tej ženy si boli podobné, ani jedna celkom nezapadala do prostredia, v ktorom ich bolo možné na chvíľku zachytiť. Odrážali plachosť, za ktorou sa skrýval veľký pokoj. Obe tváre boli krásne.
Žena, zhruba päťdesiatnička, pôvodom z teplejších krajín, s krátkymi vlasmi a v obnosených šatách. Možno by som si ju ani nevšimla, keby nebola obťažkaná nezvyčajným nákladom. Socha – kópia kópie, dalo by sa povedať. Mária s modrým závojom, rukami spletenými v modlitbe. Socha bez ženy, ktorá ju niesla, by sa mi javila asi ako gýč, ktorý možno tolerovať vo vidieckych kaplnkách či domácnostiach, kde ju ľudia svojou zbožnosťou premenia v originál. Žena niesla sochu s úctou, i tento počin bol jej denným vyznaním viery.
Na pozadí uponáhľaného davu bolo možné vnímať zabudnuté rysy života. Žena z iného sveta pôsobila tak prirodzene, akoby niesla deťom jedlo. Bola krásna, strácala sa v diaľke, nápadná svojou nenápadnosťou. Niesla niečo väčšie, než bola ona sama.“ „Pani, ktorá niesla svoju vieru v náručí“ – taký je titulok úvahy v spomínanej knihe o žene, ktorá spôsobila rozruch zvláštnou misiou bez toho, žeby vyslovila čo i len jediné slovo.
Ako keď svätý František z Assisi vyslal svojich bratov do ulíc s odkazom: „Choďte a ohlasujte evanjelium, a ak treba, tak aj slovami.“ Zakladateľka Hnutia fokoláre Chiara Lubichová (1920 – 2008) objavila v istej ateistickej krajine kňaza, ktorý tam vytesával sochy anjelov iba preto, aby ľuďom pripomenul nebo. „Dnes ho chápem lepšie. Chápem, že v praktickom ateizme, ktorý dnes zaplavil celý svet, je potrebné nebo pripomínať,“ napísala Lubichová.
