Richard Feynman je vo fyzike pojem a legenda. V jeho životopisnej knihe sú mnohé neuveriteľné príbehy génia, ktorého fascinovalo všetko zaujímavé, aj keď sa to netýkalo jeho oboru. Keď zistil, že sa v jeho akademických kruhoch robí experiment s ľudským „ja“, hneď ho to zaujalo.
Konkrétne ktosi si položil otázku, kde presne v našom tele je umiestnený pocit našej osobnosti. Kde sa nachádza to, že sa cítim „ja“? Je to v hlave? Alebo v hrudi? Alebo v ťažisku tela? Alebo naše „ja“ sa pohybuje po našom tele? Môže moje „ja“ opustiť telo?
Napríklad ľudia počas klinickej smrti tvrdili, že ich „ja“ opustilo telo a vznášalo sa nad záchranármi, ktorí nešťastníka resuscitovali. Presne toto boli vedecké problémy, ktoré Feynman miloval.
Pokusy sa vykonávali na dobrovoľníkoch a dobrovoľníčkach, ktorí nesmeli mať strach z uzavretých priestorov. Vedci vyrobili nádobu, v ktorej bol soľný roztok s takou hustotou, že sa telo človeka vznášalo na hladine, ako to poznáme z Mŕtveho mora.
Tekutina bola starostlivo ohrievaná tak, aby pokusná osoba necítila ani chlad, ani teplo. Nádoba mala poklop, ktorý bol vymyslený tak, aby sa na ňom nezrážali kvapky vody a nerobili stekaním alebo kvapkaním hluk. Potrebné bolo absolútne ticho. Preto bola pokusná miestnosť dokonale odhlučnená bez vibrácií a prístupu svetla.
„Pokusný králik“ sa nahý, namazaný ochranným krémom a bez šperkov, akurát tak dopolosýta najedený položil na hladinu. Všetko bolo vymyslené tak, aby nebol ničím rušený. V úplnej tme, tichu a pocite kvázi beztiažového stavu tam ležal aj niekoľko hodín. Pokúšal sa sústrediť na centrum svojej osobnosti, to bájne „ja“. Alebo s ním hýbať! Aj večný skeptik Richard Feynman bol veru prekvapený, čo všetko sa tam s jeho vnútrom dialo. Myslím, že sa toho až trochu zľakol.
Môj dobrý priateľ kňaz, ktorý zomrel mladý a v povesti svätosti, Jozef Krišanda na svojej fare v obci Bystrany nemal televízor ani internet. Občas počúval rádio. Nie, nebojte sa, nebol sektár ani čudák. V niektorých svojich zamysleniach zveleboval samotu a ticho. Priam ich miloval. Býval uprostred silnej rómskej komunity, tu je ticho naozaj vzácny artikel. Umožňovali mu sústreďovať sa na svoje „ja“.
Lebo ak sa človek správnym spôsobom nemiluje, nedokáže milovať ani svojich blížnych a o nepriateľoch ani nehovorím. No a v jeho živote to bol možno aj taký romantický nádych po privoňaní si k odkazu mníchov z neďalekej Skaly útočiska, dnešného Kláštoriska v Slovenskom raji. Tamojší kartuziáni mali počas celého dňa iba jednu hodinu vyčlenenú na rozhovor. Zvyšok času prežívali v silenciu, posvätnom tichu.
Počas pandémie koronavírusu sme boli asi najviac zaskočení tým tichom. No áno, mohli sme byť v kontakte so svetom cez chytré zariadenia a využívať technológie na komunikovanie s inými. Ale osobný kontakt bol občas až dramaticky obmedzený a ľudia zažili omnoho viac ticha, než by im bolo milé. To ako „ohučaní“ niekedy všetko povypínali a zrazu ich dobehlo ticho. Myslím, že to mnohých zmenilo.
Ježiš pri svojich potulkách stretáva hluchonemého človeka. V detstve som sa vo svete lyžovania a aj cez svoju rodinu dostal občas na súťaže sluchovo postihnutých lyžiarov. Nechápal som to. Prečo nesúťažia s nami? Veď to, že nepočujú, nemá nič spoločné s lyžovaním. Dokonca majú výhodu, že sa vedia lepšie sústrediť na športový výkon. Tak som nad tým dumal ako dieťa a bolo mi to čudné. Dnes viem, že to, ak dieťa nepočuje v kritickom období vývoja, má dosah na jeho rozumové schopnosti, vnímanie sveta a porozumenie mu.
Dokonca aj na športové stereotypy. Pohyby, ktoré sa tréningom naučíte a ostávajú vám možno až do konca života. Keď raz viete bicyklovať alebo plávať, už to zvyčajne nezabudnete. Ale pri týchto športovcoch a športovkyniach to nie je až také samozrejmé. Aby si pohybové stereotypy udržali, musia omnoho viac trénovať.
Skrátka, neznamená to len, že „nepočujú“, a teda ani nevedia správne „rozprávať“. Je to niečo, čo zasahuje celú ich osobnosť. Aj priveľa ticha škodí… Ježiš neuzdravil len vstupné a výstupné „porty“ postihnutého. On musel zázračne doplniť v jeho myslení a vedomí všetky tie roky v tichu. Zvlášť tie prvé roky života. To je pre mňa fascinujúcejší zázrak ako „len“ to, že dovtedy postihnutý znova počul a začal hovoriť.
No tak ako absencia informácií pre postihnutie ubližuje chápaniu a mysleniu, tak ubližuje aj ich nadbytok. Aspoň si tak myslím, keď pozorujem, čo s nami robí pretlak informácií, ktoré temer bez námahy a v neobmedzenom množstve môžeme konzumovať cez internet.
Ako ľahko zblúdime do močarín konšpirácií. Ako ľahko zneistieme, čo je vlastne pravda a čo lož. Čo je správne, alebo nie. Zdravé, alebo nezdravé. A toho balastu! No zaujímavého a „kaloricky“ výživného. Vyextrahované pikošky. Najzaujímavejšie okamihy. Niekedy sa odtrhnete od obrazovky až po pár hodinách. Často po polnoci.
Musíme si priznať, že sme mnohí závislí na svojich internetových stránkach. Máme až také počítačové rituály. Čo si pozrieme prvé, druhé, tretie. Potom pre istotu späť a obnoviť stránku, či niečo nepribudlo. A znova dookola. Až by sme v zúfalstve chceli vykríknuť: „Ježiš, antieffeta!“ Zavri sa! Oči, sluch, myslenie.
Sú onemocnenia duše, keď človek nevie zastaviť prúd myšlienok. Stále mu víria v hlave. Nedá sa spať, nedá sa odpočívať. Dá sa utekať do horúčkovitej činnosti, ale bez liekov a odbornej pomoci sa pacient ľahko uštve, umorí a upremýšľa až k smrti. Ešte že sú na to odborníci!
Sú také úsmevné porovnávania sveta mužov a žien. Že vraj my muži dokážeme sedieť a nemyslieť na nič. Asi je to pravda, že nám to ide ľahšie ako dámam. Radi to šírime a trošku za to skrývame svoju lenivosť…
Ale každý si môže rozkázať, že teraz je čas na ticho. Až si ho zamilujete, zistíte, že občasné zavretie uší a zaviazanie jazyka je balzamom na ľudské vnútro. Na hľadanie svojho „ja“. Nie tak po vedecky, kde presne sa v tele nachádza a či sa s ním dá hýbať, ale viac tak duchovne: Kde je moje „ja“ vo vzťahu k blížnemu a Bohu? Mám ho vôbec rád?
Keď ma moja labradorica smutnými očami a štuchaním ňufáka dokáže donútiť, že hoc sa aj naozaj veľmi ponáhľam a práve som si umyl ruky, predsa len aby som ju troška ešte pohladkal a poškrabkal za ušami, o to skôr tak urobme svojmu „ja“. Napríklad časom upokojenia sa a ticha.
