Ľudia majú počas púte vo Svätej zemi rôzne zážitky. Ja mám z vrchu Tábor taký, aký asi nemá nik. Začína sa to klasicky: možnosťou vyviezť sa do Baziliky premenenia Pána alebo si to vyšliapať. S ohľadom na vlastné ego a aj z finančného hľadiska u mnohých zvíťazí možnosť „B“. Netušil som, aké utrpenie to bude. Už týždeň sme totiž putovali, počúvali, sedeli v autobusoch, skrátka, bolo to už trochu únavné až ubíjajúce.
Peší výstup bol fakt fajn, keby že sa cezo mňa rýchlo nepresunul akýsi tieň. Také kratučké zatmenie Slnka. Bežní ľudia okolo mňa ho ani nezaregistrovali, ale ja som hneď vedel, čo to je. Pohľad nahor to len potvrdil: z Mount Tabor štartovali padákové klzáky, a ako sa točili v stúpavom prúde, tieň jedného z nich mi prešiel hlavou a jemne bodol priamo do srdca. „Taký krásny letový deň, a ja tu nemám svoj padák!“ Závislému človeku do hlavy nevidíte, ale verte, že to má trochu poprevracané, čo sa týka priorít. Závislosť je vždy dosť vysoko, ak nie najvyššie. Vtedy je to už však beznádejný prípad.
Zo všetkých síl som sa snažil vrátiť k duchovnému rozpoloženiu. Aj sa mi to skoro podarilo, cvičím sa v tom občas. Už-už som znova rozjímal nad tajomstvom vrchu, po ktorom sme išli, no za jednou zákrutou cesty sa objavila dobre známa lúčka. Totiž nech je pilot padáka kdekoľvek na svete, hneď ju spozná; voláme to miesto „štartovačka“. Tie luxusné majú umelý trávnik, krásne veľký veterný rukáv, sú veľké na niekoľko rozložených padákov vedľa seba s optimálnym sklonom.
Tie najskromnejšie sú také, že ledva naň rozložíte polozložený padák, smer vetra spresní iba kus vytrhnutej trávy vyhodenej nad hlavu a beží sa cez všelijaké kriačiky dúfajúc, že nemajú tŕne, alebo dokonca bodliaky. Pod Skalnatým plesom na zjazdovke napríklad dúfate, že vám voľné kamene nepotrhajú šnúrky padáka, potom sa treba hneď vyhnúť stožiaru zasnežovania. A to všetko za strašidelne mĺkveho povzbudzovania desiatky náhodných turistov s kamennými tvárami vytŕčajúcimi spoza ich mobilov. Potajme dúfajú, že sa na ten stožiar namotáte a na okamih sa stanete hviezdou ich fb-profilu.
Tak som bol zrazu divákom ja. Nedalo sa ináč, odbočil som zo správnej cesty. V každom kostole kdekoľvek na svete sa cítim doma ako asi každý veriaci. Ale tu medzi pilotmi som ten pocit tiež zažil. Jeden z nich mal presne taký istý padák, na akom som lietal vtedy aj ja. Neviem po anglicky, tak som doplnil chýbajúce slovíčka nemeckými a najmä gestikuláciou a takou nejakou hatlaninou sme sa dali do reči. Neuveríte, ani sám som tomu náhlemu úspechu neveril: ja som toho dobrého muža presvedčil, aby mi svoj padák požičal! Videl, že viem, a oheň v mojich očiach bol asi neuhasiteľný. A aj pri lietaní zrejme platí zásada, že závislý závislého všemožne podporuje, aby náhodou o svoju závislosť neprišiel…
Nad horou sa vznášali mráčiky barančeky, čo sa volajú v našej reči kumuly, a ja som mal o chvíľu byť v jednom z nich. Tak ako bol Ježiš s Mojžišom, Eliášom a ochotnými apoštolmi, čo im tam tak dobre bolo, že by sa hneď aj utáborili. Len vtedy, na rozdiel od biblickej udalosti, bola základňa mraku pár sto metrov vyššie, ako bol vrchol hory Tábor. Rutinne som si prehodil popruhy na krížový štart, uistil som ochotného neznámeho priateľa, že tak desať minútok potočím lokálnu termiku a pristanem na „štartovačke“. Skontroloval som priestor vzletu, keď sa vynoril rozhorčený sprievodca. Strašne ma zjazdil. A že už všeličo zažil, ale že toto…
Pokorne som pohladkal kolárik na svojej rímskej košeli, ako som prehadzoval šnúry padáka späť ponad hlavu, odstrojil som sa skoro až so slzami v očiach a poďakoval som sa izraelskému pilotovi za neuveriteľnú dôveru a ochotu. Zaradil som sa do sprievodu zo svojho autobusu a bol som už svojmu sprievodcovi poslušný. Tak veru, aj moje srdce sa muselo na tom vrchu znova premeniť. Od vlastného potešenia k službe svojim veriacim. Len počas kázne mi myšlienky občas trochu zablúdili nad strechu toho chrámu – ale nie, nie, čo to tu píšem. Viac menej úspešne som sa naozaj snažil.
Len dúfam, že môj Majster má porozumenie aj pre naše závislosti. Je dobré raz za čas nad nimi zvíťaziť. Nevravím, že to je ľahké ani že by to človeku urobilo až takú zvláštnu radosť, čo by od takej sebaobety čakal. Ale každé prekonanie sa paradoxne ukazuje potrebu slobody aj od príjemných a niekedy dokonca aj užitočných vecí.
Lebo sú závislosti nielen na škaredých alkoholovo-drogovo-internetovovšelijakostránkových alebo aj gamblerských a iných podobných potvorstvách, ale sú aj také závislosti, čo sa javia zdanlivo až ušľachtilé. Na práci, na športe, na komunikovaní s inými, a najmä na tom neustálom zdieľaní sa so všetkým. Na zdravom životnom štýle. Na zbieraní vecí. Na politikoch. Na nejakom duchovnom vodcovi. Na poslušnosti a úspešnosti vlastného dieťaťa.
Niekedy môže byť aj závislosť na vyhľadávaní duchovných zážitkov, keď sa intervaly medzi všelijakými duchovnými aktivitami povážlivo skrátia na úplné minimum. A nik sa neodváži v rodine povedať, že hádam by už aj stačilo. Sme naozaj tajomné bytosti. Myslím si, že ani udalosťou na vrchu Tábor, tou prosbou o uchovanie tajomstva, Ježiš nechcel vytvoriť v nás závislosť na sebe. Existencia rešpektovania tajomstva a jedinečnosti inej osoby je jednou z definícií ozajstnej lásky. To chcel Ježiš od nás. A láska k nemu, našťastie, znáša aj tie naše ľudské nedokonalosti vrátane toho, že sme na mnohých veciach a činnostiach miestami až nezdravo závislí.
Chcem zakončiť vážne. Ak na sebe zbadáte začínajúcu závislosť na niečom vyslovene deštrukčnom, neodkladajte ten ťažký zápas a zarazte to čím skôr. Naozaj, s niektorými diabolstvami treba seknúť hneď na začiatku, lebo neskôr to, žiaľ, už skutočne nejde. Alebo hádam ešte lepšie, radšej ich ani neskúsiť…
