Keď sa v Gréckokatolíckej cirkvi končí spravidla týždňové obdobie po veľkých sviatkoch (cirkevnoslovansky: poprazdenstvo), označujeme jeho posledný deň slovom odovzdanie. Vyjadrujeme tým nielen to, že ikonu sviatku znova odkladáme zo stredu chrámu, ale hlbším pohľadom vidíme, že udalosť sviatku, ktorý sme slávili, odovzdávame Bohu. Pritom je veľmi dôležité, akí ho Bohu odovzdávame, teda čo s nami slávenie konkrétnych udalostí z dejín našej spásy urobilo.
Tak je to aj so sviatkom Premenenia Pána, ktorý gréckokatolíci odovzdávajú 13. augusta. Čo sme to vlastne slávili? Pán Ježiš sa nám a svojim apoštolom ukázal v úplne novom svetle.
Význam tejto udalosti pochopili apoštoli až neskôr. Dokonca až generácie po nich si uvedomili, že na hore Tábor sa udialo niečo veľmi dôležité, a síce predohra nášho konečného naplnenia. To spočíva v našej dokonalej jednote s Bohom. Výsledkom tohto spätného uvažovania mohol byť kondák sviatku, v ktorom sme sa modlili: „… Kriste Bože… učeníci mohli uvidieť tvoju slávu… aby mohli pochopiť aj tvoje utrpenie, až budeš ukrižovaný.“ K akému výsledku tu dospela Cirkev?
Že premenenie Pána by bolo Ježišovým špeciálnym efektom – ale čo by znamenalo pre nás? Keby svetlo Kristovho premenenia nežiarilo aj v tieni smrti, nepremenilo by noc smrti na večný deň života. A v tomto môžeme vidieť hlavný dosah Kristovho premenenia. Premenenie Pána sa pre nás stáva skutočným evanjeliom. Je radostnou zvesťou o tom, že spojenie s Bohom nezničí našu prirodzenosť, nezničí našu individualitu.
Kresťanstvo nehlása zánik zlého sveta a hriešneho tela, ale vidí jeho konečnú premenu, ktorá spočíva v spojení s Bohom. Otcovia Cirkvi to neskôr vyjadrili vyznaním viery v Ježiša Krista, v ktorom sú ľudská a božská prirodzenosť neoddelené, ale ani nezmiešané. V tomto naoko ťažkom výroku je vyjadrená práve táto pravda, ktorá zažiarila na hore Tábor v Ježišovi Kristovi.
Práve svetlo premenenia Pána nám ukazuje, že dokonalé spojenie Boha a človeka je možné a že toto spojenie neznamená zničenie človeka, ale, naopak, jeho dokonalosť. A ukazuje sa práve vo chvíľach Ježišovho utrpenia a smrti, že toto spojenie Boha a človeka znamená víťazstvo nad smrťou. Ako paradoxne preto vyznieva akési slovo o strachu apoštolov, ktoré zachytáva evanjelista Marek (porov. 9,6)!
Niektorí autori ho prirovnávajú k strachu učeníkov po Ježišovom vzkriesení. Je to strach, či to nie je len výplod ich zbožnej fantázie, aj strach, aby sa to neskončilo, túžba, aby to trvalo – preto sa Peter ponáhľa stavať tri stánky. Avšak čo zostáva z tohto zážitku? Podobne ako pri krste Pána Ježiša v Jordáne – zostáva hlas nebeského Otca: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie; počúvajte ho.“ (Mk 9,7)
Peter je teda namiesto zakonzervovania tejto udalosti pozvaný na cestu počúvania Božieho Slova, ktoré sa pre nás stalo telom. Toto je cesta nášho premenenia, toto je cesta nášho zjednotenia s Bohom – cesta k životu naveky.
Občas je bytostne dôležité obzrieť sa späť. Práve tento spätný pohľad nám umožní pozrieť sa do ďalšieho dňa s nádejou. Hoci sviatok odovzdávame, jeho posolstvo v nás zostáva.
