Kto z nás kresťanov nepočul túto vetu? Niekto mal dokonca tú smolu, že bola neobľúbenou súčasťou jeho vlastného výchovného procesu. Aj dobrí rodičia s dobrým úmyslom umravniť svoje roztopašné ratolesti občas používajú nesprávne prostriedky. A jedným takýmto nesprávnym prostriedkom je uvedená veta.
Ale ako je to vlastne? Trestá nás Pán Boh? Veľmi rýchlo sa nám vybaví známa formulácia z právd viery: Boh je spravodlivý sudca, ktorý dobrých odmeňuje a zlých tresce. A potom sú tu tie niekoľkonásobné Ježišove „Beda!“ (Mt 11,20-24).
Na pomoc si prizvem docenta dogmatickej teológie Štefana Paločka, ktorý celý problém zasadil do dôležitého kontextu následkov pádu človeka do hriechu, teda odmietnutia Boha a skúsenosti následného trestu. Predstava trestajúceho Boha však nemá kresťanský základ, ale je vlastná pohanským náboženstvám, ktoré sa v ľudskom nešťastí pokúšajú nájsť kruté trestajúce zásahy rozhnevaného božstva.
A toto má svoje praktické dôsledky, ktoré súvisia s otázkami: Čo sa rozhnevaným božstvom? Ako jeho hnev zmierniť či odstrániť? Účinnou možnosťou je podľa ich predstavy prinášanie obiet rozhnevanému božstvu. Od obety sa očakáva, že hnev božstva upokojí.
„Takéto vplyvy prirodzenej náboženskosti nachádzame aj v praktickom živote niektorých kresťanov. Možno sa stretnúť s kresťanmi, ktorí sa pokúšajú za svoje hriechy ponúknuť Bohu akúsi adekvátnu náhradu vo forme modlitieb, pôstov alebo nejakých dobrých skutkov, ktorými sa pokúšajú upokojovať hnev Boha a zabezpečiť si uňho priazeň alebo aspoň elimináciu odplaty vo forme trestu,“ píše docent Paločko.
Žiaľ, mnoho kresťanov je nainfikovaných takouto predstavou o „trestajúcom a urazenom Bohu“ a na infikovanie touto predstavou slúži uvedená veta „Pán Boh ťa potrestá!“. Netreba ani spomínať, akú neplechu narobila táto predstava medzi katolíckymi, ale najmä evanjelickými teológmi. Z predstavy nahnevaného Boha, ktorý sa neskutočne urazil pre hriech človeka, je už len krôčik k pohľadu na obetu Ježiša Krista na kríži ako na utíšenie hnevu urazeného Otca. „Aká absurdná predstava,“ zopakovala Medzinárodná teologická komisia pred tridsiatimi rokmi.
A táto predstava poznačila aj pohľad na iný vzťah: Panny Márie a Ježiša. Akoby ona bola tá, ktorá s materinskou lásku a trpezlivosťou zadržiava rozhnevanú ruku Božieho hnevu. Veď ona dobre rozumie našim slabostiam, keďže je jednou z nás. Vidíme, ako jedna absurdná predstava plodí ďalšiu.
Musíme sa vrátiť na začiatok. Boh nás trestať vôbec nemusí, trest je totiž obsiahnutý v samotnom hriechu, ktorým popieram dobrotu, lásku a existenciu Boha. V konečnom dôsledku sa vlastne trestám sám. A čo je tou dobrou správou? Božie objatie, nie Božia palica. Je to objatie „Boha, ktorý miluje všetkých, ale nie všetko“, ako to nedávno trefne pripomenul kardinál Gerhard Ludwig Müller.
V objatí Boha jasne prežívam, že hriech mi nerobí dobre, lebo znamená stratu Boha. A najlepšia správa je, že toto Božie objatie je otvorené ešte dnes.
