O pôvode a mladosti svätého Kornélia, ktorého si Rímskokatolícka cirkev pripomína 16. septembra, vieme iba to, že pochádzal z rímskeho rodu Kornéliovcov. Ako kňaz patril do rímskeho duchovenstva v čase, keď počas prenasledovania cisára Décia (249 – 251) bol v januári 250 umučený pápež Fabián.
Pre veľké prenasledovanie nebolo možné zvoliť jeho nástupcu hneď, a tak rímsky biskupský stolec ostal neobsadený 14 mesiacov. V období sedisvakancie spravoval biskupstvo zbor rímskych kňazov (niektorí v tom vnímajú zárodok budúceho kardinálskeho zboru), medzi ktorými vynikal Novacián. Išlo o kňaza veľmi učeného, ale najmä ctižiadostivého a prehnane prísneho voči tým, čo počas prenasledovania zapreli vieru, ale potom to oľutovali a žiadali o opätovné prijatie do cirkevného spoločenstva.
V marci 251 sa situácia upokojila natoľko, že sa dalo pristúpiť k dlho odkladanej voľbe. Väčšina rímskeho duchovenstva zvolila Kornélia, ktorý síce nebol taký vzdelaný ako Novacián, ale prekonával ho skromnosťou, rozvahou a porozumením pre kajúcnikov, čo sa chceli zmieriť s Cirkvou.
Novacián však nebol spokojný s výsledkom voľby a dal sa svojimi stúpencami zvoliť za protipápeža. V atmosfére hroziaceho rozkolu sa do záležitosti vložil kartáginský biskup Cyprián. Ten najprv dôkladne preskúmal okolnosti voľby, a keď zistil, kde je pravda, zasadil sa svojou autoritou za Kornélia.
Na jeseň 251 sa potom v Ríme konala synoda za účasti viac než 60 biskupov, ktorá schválila zásadu pápeža Kornélia, podľa ktorej odpadlíci (lapsi) môžu byť znovu prijatí do Cirkvi, a to po vykonaní primeraného pokánia. Synoda zároveň odsúdila Novaciánovo učenie, že takýchto veriacich nemožno znovu prijať do Cirkvi, a to ani na smrteľnej posteli, čo smerovalo k vytvoreniu tzv. cirkvi čistých (katarov).
Exkomunikovaný Novacián sa rozhodnutiu synody nepodriadil a utvoril so svojimi prívržencami sektu, ktorej zvyšky sa udržali až do 5. storočia.
Milosrdný Kornélius bol nielen obhajcom zmierenia a tzv. cirkvi slabých, ale aj vzorom všestrannej pastoračnej starostlivosti o rímsku kresťanskú komunitu. Ako vyplýva z jedného listu z roku 253, v tom čase ju tvorilo 46 kňazov, 7 diakonov, 7 subdiakonov, 42 akolytov a ďalší liturgickí pomocníci. Popritom dbal o chudobných, chorých, vdovy a siroty (tých bolo 1 500), čo bolo v rímskej obci, ktorá čelila prenasledovaniu, nesmierne dôležité.
V júni 252 cisár Gallus (251 – 253) rozpútal nové prenasledovanie kresťanov. Pápeža Kornélia uväznili a odvliekli do vyhnanstva v meste Centumcellae (dnešné Civitavecchia), kde o rok zomrel a kde ho pochovali. Koncom 3. storočia jeho telesné pozostatky preniesli do Ríma a uložili v Kalixtových katakombách.
Jeho pamiatka sa slávi spolu s pamiatkou svätého mučeníka biskupa Cypriána. Ich mená sa spomínajú aj v Prvej eucharistickej modlitbe latinskej cirkvi, čo je dôkazom ich historickej dôležitosti.
Svätý Kornélius je patrónom roľníkov a dobytka i patrónom tých, čo trpia epilepsiou, kŕčmi a nervovými či ušnými chorobami.
