To, že existuje dobro a zlo, sme sa všetci veľmi dobre naučili v detských postieľkach. Keď sme zaspávali, rodičia nám čítali rozprávky a v tých rozprávkach bol zlý drak, ktorý zápasil s dobrým princom. Bola tam zlá čarodejnica, ktorá svojimi intrigami bojovala s dobrou princeznou.
Dobro a zlo boli základnou istotou našich detských rokov. Ako sme rástli, prestali sme počúvať rozprávky a upratané rodičovské postele sme vymenili za matrac pohodený v rohu izby prenajatej garsónky.
S vôňou vypraných perín sme zabudli aj na dobrú princeznú a zlého draka. Neskôr sme sami zistili, že problém je oveľa zložitejší. Skúsenosti nás priviedli k tomu, že drak aj princ, bosorka aj princezná sme my sami. Veci sa v skutočnosti javia oveľa zložitejšie než v rozprávkach a my strácame pod nohami pevnú pôdu detského sveta.
Súčasná psychológia sa nám snaží vysvetliť, že zlo, a teda aj hriech v skutočnosti neexistuje a že je to iba nedostatočné poznanie a každý človek koná najlepšie, ako vie. Napriek tomu ešte stále počúvame z kostolných kazateľníc o zle a hriechu človeka.
Svätý Augustín povedal, že zlo je nedostatkom dobra. Poznáme sedem hlavných hriechov a aj desať Božích prikázaní, ktoré často vnímame negatívne ako hranicu, ktorú nesmieme prekročiť.
Dalo by sa povedať, že my kresťania sme na tému zla katecheticky dobre vybavení. Vieme presne, čo ktorý kňaz robí zle, vieme presne, kde Cirkev vo svojich postojoch chybuje. Vieme presne, ako by sa náš spolufarník mal zachovať vo svojej rodinnej situácii. Dokonca som sa stretol s jednou paňou, ktorá mi povedala, že má dar Ducha Svätého napomínať iných.
V tomto texte sa nebudem snažiť dokázať, čo je zlo a či vôbec existuje. Budem, naopak, hľadať, čo je samotné dobro. Drakov a čarodejnice necháme tentoraz zatvorených v Dobšinského zbierke rozprávok a hriech a zlo v Katechizme Katolíckej cirkvi. Spoločne sa pozrieme na to, čo je vlastne dobro.
Prvá odpoveď by sa vzťahovala k dobru, ktoré napĺňa nejaký praktický účel. Dobré je zdravé jedlo, lebo mi prináša telesný komfort. Gurmán povie, že toto remeselné pivo je skutočne dobré, lebo mu prináša zmyslový pôžitok. Veriaci môže povedať, že tento chrám je dobre postavený, lebo prináša dobro pre naše oči. Charizmatik povie o tejto piesni, že je dobre zahraná, lebo mu prináša pôžitok pre ucho. Toto všetko je dobro pôžitkárov, ktorí v dobrom hľadajú rozkoš.
Pre praktikov zas dobro slúži na dosiahnutie cieľa. Praktikovi je jasné, že chrám je dobrý, lebo nás privádza bližšie k Bohu. Praktik nikdy nevynechá nedeľnú bohoslužbu, pretože je dôležitá pre spásu. Praktik si rád číta návody na liturgiu a sviatosti, ktoré vníma ako návody na dosiahnutie svätosti. V sekulárnom svete by to bol človek, ktorý považuje za dobré všetko, čo je prospešné pre postup v živote. Dobré je to, čo slúži vyššiemu vývoju ľudstva, národu, rodine či spoločnosti.
Druhá odpoveď by znela, že všetko dobré nevychádza zo zamerania na cieľ, ale z jeho príčiny. Je dobré podeliť sa o obed s priateľom, lebo nás k tomu viedlo naše okolie. Podeliť sa na úkor seba je dobré, lebo nás to naučili rodičia. V iných kultúrach rodičia vedú svoje deti k tomu, aby sa najprv postarali o svoje potreby a následne neboli záťažou pre iných. Naše sociálne prostredie tak tvorí normy správania a tým v každom z nás vytvára schopnosť rozlišovať dobré od zlého. Pre Freuda je svedomie niečo, čo bolo do nás vložené.
Všetkým prakticky zameraným ľuďom dobro slúži ako prostriedok k cieľu, čím ho relativizujú. Napríklad mnohí svätí nás pozývajú k askéze a pôstu, čo znamená odriekanie si zmyslových pôžitkov. Ježiš nás pozýva k milovaniu svojich nepriateľov, čo často zvyšuje riziko straty vlastného života. Zdá sa, že evanjelium nie je návodom na dosiahnutie cieľa ani na vychutnávanie si pozemského života.
Je pravdou, že konkrétne mravné normy sú historicky a sociologicky veľmi rôzne a že výchova, sociálne prostredie a dejinná situácia podstatne prispievajú k vytvoreniu vnímania mravných hodnôt, dokonca aj k formovaniu svedomia. Ale ak by to bolo všetko, znamenalo by to, že evanjelium je len kultúrnym programom na prežitie židovského národa pod nadvládou Rímskej ríše.
Ale ako je potom možné, že Kristova radostná zvesť dávala zmysel naprieč všetkými svetovými smermi? A ako je možné, že už dvetisíc rokov evanjelium nachádza prienik naprieč všetkými kultúrami a spoločenskými štruktúrami? Je to možné jedine vtedy, ak existuje nejaké objektívne a univerzálne dobro, ktoré predchádza akejkoľvek indoktrinácii.
A tu prichádzame k tretej odpovedi na otázku, čo je dobro. Zástancovia tretej cesty sa obracajú k oblasti všeobecných mravných hodnôt ako určovateľa dobra. Oháňajú sa Desatorom ako univerzálnym návodom na život. Jedine tento smer nerelativizuje to, čo je pre človeka dobré, a dáva mu pevnú pôdu pod nohami. Hľadá základ všetkých náboženstiev, podstatu politických systémov či sociálnych štruktúr.
Operuje s univerzálnou platnosťou, ktorá je nezávislá od konkrétnych životov ľudí, čím získava svoju univerzálnosť. V kresťanskom svete zástancovia tretej cesty nikdy nepustia z ruky Katechizmus Katolíckej cirkvi. Aj o polnoci vedia obhájiť každú dogmu a usvedčiť každého heretika. Dobro je to, čo je univerzálne platné, v každom čase a na každom mieste. Dobro vychádza z niečoho, čo presahuje náš čas a priestor. Je to akási platonická idea, ktorú môžeme „cítiť“.
Všetky tieto odpovede majú čosi do seba. Je dobré, keď naše telo ako chrám Ducha zažíva fyzický pôžitok. Je dobré, keď oko zažíva radosť nad krásnou výmaľbou Sixtínskej kaplnky alebo architektúrou gotickej katedrály v Chartres. Je dobré, keď do ucha prenikajú nadpozemské tóny gregoriánskeho chorálu alebo viachlasný spev východných mníchov.
Ale bolo by to dobré aj vtedy, keby to našim zmyslom nelahodilo a naše oči nepotešilo? Bolo by dobrom jesť jedlo, keď sme sýti? Bolo by dobrom modliť sa v prvých laviciach spolu s farizejmi, keď je naše srdce prázdne?
Zdá sa, že touto úvahou pevnú pôdu pod nohami nezískavame; jediné, čo nám pribúda, sú ďalšie otázky. Rozprávkový svet drakov a princezien sa nám čím ďalej tým viac vzďaľuje. Svet dobra a zla sa zdá subjektívny, alebo sú objektívne hodnoty nespoznateľné.
Tento zmätok je zmätkom, ktorý sa odohráva na povrchu. Celý čas vzťahujeme dobro k sebe. Dobro preosievame cez svoje vlastné vnímanie. Do chrámu kráčame, aby sme sa potešili jeho krásou; modlíme sa, aby sme dosiahli spásu; snažíme sa konať dobro, lebo cítime, že je to správne. Ale je tu ešte jeden pohľad. Môžeme sa pozrieť na svet očami Krista. „Prečo ma nazývaš dobrým? Nik nie je dobrý, jedine Boh,“ zapisuje Lukáš do svojho evanjelia.
Táto odpoveď skrýva ďalší rozmer: pozerať sa na dobro pre dobro samotné. Tu už nejde o to, aby sme dobro vzťahovali k sebe, ale aby sme my sami boli vzťahovaní k dobru samotnému. Nejde o to, aby som sa ja ako príjemca dobra mravne obohatil alebo zdokonalil, ale aby som sa zameral na druhého, prijal ho a uznal pre jeho vlastnú hodnotu. Aby som sa mu otvoril a venoval sa mu, daroval mu odpoveď lásky. Tento postoj sa však preruší, akonáhle pomyslím na to, že robím niečo dobré.
A len takéto dobro, ktoré prijímame pre dobro samotné, nás dokáže obohatiť. A tak sa z kresťana túžiaceho po spáse, hľadajúceho svoje zdokonalenie, stáva boháč, ktorého bohatstvom je Boh samotný – to jediné Dobro, za ktoré sa oplatí vynechať obed v dobrej reštaurácii, ale aj obetovať postup vo svojom duchovnom živote. Prečo? Len tak, pre Neho samotného.
