„Nedotýkajte sa mojich pomazaných, neubližujte mojim prorokom!“ hovorí 105. žalm. Tieto slová mali chrániť duchovných, no často zostali len zbožným napomenutím. Stačí nazrieť do stredovekého Nemecka, kde bolo zavraždených mimoriadne veľa biskupov. Britský historik Graham A. Loud napočítal až 30 mŕtvych biskupov medzi rokmi 900 a 1300.
Vo svojom nedávno publikovanom článku predpokladá, že toto číslo bolo len špičkou ľadovca. Napokon došlo aj k neúspešným pokusom o vraždu a iné násilné činy proti duchovným. Priamo si kladie otázku, prečo bolo v tomto čase zavraždených toľko biskupov.
„Zabitie biskupa alebo iného vysokopostaveného duchovného sa považovalo za najšokujúcejší zo všetkých zločinov, ktorý bol porovnateľný s vraždou vlastných rodičov či panovníka,“ hovorí historik a dodáva: „Samozrejme, vyhrážky cirkevným trestom boli stanovené klerikmi pre ich vlastnú ochranu; predstavovali však len ideál, ktorý sa v praxi vôbec nedodržiaval.“
Prečo teda boli zavraždení biskupi? Niektorí boli obeťami náhodného násilia. Kontroverzné voľby biskupov, ktoré viedli k dlhým právnym sporom v iných krajinách, sa občas vo Svätej ríši rímskej riešili inak: historik Loud uvádza zástupne príklad kolínskeho arcibiskupa Anna II. V roku 1066 chcel proti odporu miestnych presadiť svojho synovca Kuna za arcibiskupa v Trevíre. Tým si podpísal rozsudok smrti bez toho, aby o tom vedel. Predtým ako Kuno mohol byť inštalovaný vo svojom úrade, bol napadnutý a brutálne zavraždený. Toto „riešenie“ sa však podľa historika od polovice 13. storočia v kontroverzných biskupských voľbách realizovalo čoraz zriedkavejšie.
Neistá lojalita mešťanov bola nebezpečná aj pre blaho biskupov. Najneskôr do 13. storočia museli rôzni biskupi zápasiť s povstaniami v mestách pod svojou kontrolou. Ale ešte predtým to občas dopadlo zle, ako poznamenáva historik.
Ako príklad uvádza Burcharda II. z Halberstadtu, ktorý bol zavraždený v apríli 1088, keď vypukol boj medzi jeho rytiermi a obyvateľmi Goslaru. Alebo Arnold von Selenhofen, arcibiskup z Mainzu, bol zavraždený v júni 1160 počas tamojšieho povstania, keď hľadal útočisko v kláštore, ktorý potom povstalci podpálili.
Vražda kolínskeho arcibiskupa Engelberta von Berga 7. novembra 1225 vyvolala šokové vlny v stredovekom Nemecku pre zvláštne okolnosti: vrah Friedrich von Isenberg bol bratrancom arcibiskupa; okrem toho dvaja bratia vraha boli biskupmi v Osnabrücku a Münsteri.
Zaujímavé tiež je, že žiaden zo zavraždených biskupov nebol kanonizovaný, a to napriek násilnej smrti, ktorá ich mohla kvalifikovať ako mučeníkov. Engelbert von Berg bol uctievaný ako svätý v Kolínskej arcidiecéze od roku 1618, hoci oficiálne nebol nikdy povýšený na oltár.
Ďalší dôvod, prečo prekvapivo taký vysoký počet biskupov zomrel násilnou smrťou, vidí historik v ich rodinnom pôvode. Keďže biskupi vo vtedajšej Svätej ríši rímskej pochádzali z najvyšších vrstiev spoločnosti, boli často zapletení do sporov, ktoré mohli viesť k vraždám a zabitiu. Preto boli biskupi podľa zistení britského historika obeťami, ale niekedy aj páchateľmi.
Za vraždy biskupov boli stanovené tvrdé tresty. V skutočnosti však páchatelia zvyčajne vyviazli podľa Louda naľahko; niekedy dokonca neboli potrestaní vôbec. Výnimkou bol Friedrich von Isenberg, vrah arcibiskupa Engelberta, ktorý bol obesený a jeho bratia boli zbavení biskupského úradu.
(KNA)
