Jeho „inovatívne hry a próza dávajú hlas nevysloviteľnému“. Týmito slovami odôvodnila Švédska akadémia udelenie Nobelovej ceny Nórovi, ktorého literárne dielo bolo preložené do viac ako 40 jazykov. Do slovenčiny ho prekladá jeho manželka Anna, ktorá pochádza z Bratislavy. Aj preto sa druhým domovom svetoznámeho autora stal rakúsky Hainburg an der Donau. Otvorene priznal, že slovenčina je preňho tvrdým orieškom, preto sa kompromisne usadili blízko slovensko-rakúskych hraníc.
Jon Fosse dostal Nobelovu cenu za literatúru vlani v decembri a stal sa svetovou celebritou, čo pri svojej introvertnej povahe nenesie ľahko. Už na prelome tisícročí patril medzi najhranejších autorov divadelných hier Európy. Nobelova cena to ešte vystupňovala.
„Keď som v Osle, stále ma oslovujú na ulici a blahoželajú mi. Je to akoby som vyhral dôležitý futbalový zápas za Nórsko,“ zveruje sa v rozhovore pre magazín NZZ slávny Nór, ktorý desaťročie žije aj v rakúskom Hainburgu. Podľa vlastných slov sa mu v mestečku na Dunaji, kde ukončil aj svoj románový rad Heptalógia, vždy dobre pracovalo, no s anonymitou je aj tu koniec. Mesto po ňom na brehu Dunaja v júli pomenovalo námestie. Ako sám hovorí, je to preňho „trochu trápna záležitosť“.
Miestny farár, ktorý je do procesu aktívne zapojený, poznal predtým Fosseho len z videnia z tretieho radu lavíc od konca v barokovom kostole, ktorý si Nór veľmi obľúbil. „Hainburg sa pre mňa stal domovom. Milujem jeho stredovekú atmosféru a milujem prírodu v okolí mesta. Už samotná obloha… Zdá sa, že je oveľa vyššie ako v Nórsku,“ vyznáva sa literárny génius, ktorý má medzi Rakúšanmi len jedného priateľa. Lenže ten žije v Berlíne.
Fosse dlhý čas zápasil s otázkami viery, až napokon duchovnú odyseu ukončil vo veku 54 rokov konverziou na katolicizmus. Opísal ju v knihe Tajomstvo viery, ktorá vyšla v roku 2015.
Formálne bol spočiatku členom Nórskej luteránskej cirkvi, no neskôr ju opustil a vstúpil do náboženského hnutia kvakerov. „Súviselo to s tajomstvom písania. Nevedel som, odkiaľ moje nápady pochádzajú. Musel som nájsť vysvetlenie. (…) Tak som začal premýšľať o Bohu. Chodil som na omše a čítal som teologické spisy,“ spomína v rozhovore pre NZZ am Sonntag.
Na kvakeroch Fosseho fascinovali najmä „stretnutia, kde sa veľa mlčí. Hovorí len ten, kto chce druhému odovzdať niečo skutočne dôležité.“ Fosse ich poznal všetkých, keďže v Nórsku žije len asi stovka kvakerov. Na protestantizme kriticky hodnotil úsilie o odstránenie mystiky a poézie z Cirkvi a viery. Kvakeri ho zasa oslovili hľadaním Boha v sebe a vnútorným svetlom, „o ktorom veria, že je svetlom Boha v človeku. Stretnutiami sa snažíte čo najviac priblížiť tichu, vnútornému svetlu v sebe – a, samozrejme, aj v iných. A v katolicizme sa snažíte priblížiť k Bohu prostredníctvom spoločenstva,“ opísal svoje vnímanie Fosse.
Dvere do Katolíckej cirkvi mu postupne otváral dominikánsky mystik Majster Eckhart, s ktorého dielom sa zoznamoval už od 80. rokov minulého storočia. „Keď mohol byť katolík on (Majster Eckhart), môžem ním byť aj ja,“ zhrnul Fosse jeden z dôvodov svojej konverzie. Najdôležitejším momentom je však pre Fosseho Eucharistia, počas ktorého prežíva vnútorné spojenie s Ježišom Kristom.
Katolíckemu konvertitovi zablahoželal k udeleniu Nobelovej ceny aj pápež František. Vo svojom liste laureátovi vyzdvihol jeho „jemné svedectvo viery“. Svoju ďakovnú reč pri preberaní Nobelovej ceny vlani v decembri zakončil Jon Fosse slovami vďaky: „Všetko, čo píšem, je istým druhom modlitby.“
