Svätý Rafael od svätého Jozefa, vlastným menom Józef Kalinowski, ktorého si rímskokatolíci pripomínajú 19. novembra, sa narodil v roku 1835 v litovskom Vilniuse, ktorý v tom čase podliehal cárskemu Rusku. Pochádzal zo šľachtickej rodiny intelektuálov – otec Andrej bol profesorom matematiky.
Hoci nadanie a túžbu po vzdelaní prejavoval už od detstva, k serióznemu štúdiu sa dostal až v pätnástich rokoch. Napokon absolvoval vojenskú Nikolajevskú inžiniersku školu v Petrohrade s titulom inžinier a hodnosťou poručíka. Potom vyučoval matematiku, neskôr pracoval na projekte železnice Odesa – Kyjev – Kursk.
V revolučnom roku 1863, keď v Poľskom kráľovstve a neskôr aj v Litve vypuklo tzv. januárové povstanie proti cárskej nadvláde, Józef opustil armádu a pridal sa k povstaleckému hnutiu. Stal sa dokonca ministrom povstaleckej vlády v Litve. Toto rozhodnutie ho však stálo slobodu – po potlačení povstania ho odsúdili na trest smrti, čo mu na žiadosť otca jeho nevlastnej matky zmiernili na 10 rokov ťažkých nútených prác vo vyhnanstve na Sibíri.
Dostať sa na miesto určenia znamenalo pre preživších väzňov aj 10 mesiacov pochodovať. V neľudských podmienkach irkutskej soľnej bane ho potom okrem namáhavej práce po tri roky sužovalo aj týranie zo strany spoluväzňov.
Po vyhlásení čiastočnej amnestie pracoval ako učiteľ a vychovávateľ v tamojších lekárskych rodinách, neskôr aj ako vedecký výskumník. Desať rokov v Rusku sa však stalo pre Kalinowského kľúčovým obdobím duchovnej premeny, keď bojoval nielen s fyzickým utrpením, ale aj s vnútornými pochybnosťami o zmysle života. Kríza viery, ktorú zažíval od študentských čias, sa napokon premenila na hlboké obrátenie.
Jeden z vyhnancov si ho zapamätal takto: „Kde bolo dieťa opustené, Kalinowski ho učil. Kde bol chorý, ktorého bolo treba opatrovať, alebo kde nebolo príjemné niečo urobiť, tam bol on ako prvý.“ A on sám napísal: „Okrem modlitby nemám nič, čo by som Bohu ponúkol, môžem to považovať za svoj jediný dar: postiť sa mi nedá, almužny už nestačia, nemám silu pracovať, trpím, a jediné, čo mi zostalo, je modliť sa. Nikdy som však nemal väčší poklad a sám nechcem viac.“
Ako sa ukázalo, pomocnú ruku mu podala duchovná literatúra, najmä Vyznania svätého Augustína, ktoré čítal ešte ako vojak, a Nasledovanie Krista od Tomáša Kempenského. Svoje však urobili aj modlitby jeho nevlastnej matky i početných súrodencov. Po dlhých rokoch sa rozhodol pristúpiť k svätej spovedi a tento okamih sa preňho stal návratom k Otcovi. Vždy, keď to bolo možné, zúčastňoval sa na bohoslužbe a každý týždeň sa spovedal.
To už bolo po jeho návrate z vyhnanstva do Varšavy, kde sa stal učiteľom a vychovávateľom 16-ročného kniežaťa Augusta Czartoryského. Keď dva roky nato v roku 1876 princovi diagnostikovali tuberkulózu, Kalinowski ho sprevádzal do rôznych zdravotných destinácií vo Francúzsku, Švajčiarsku, Taliansku a Poľsku. Pod jeho vplyvom mladý muž vstúpil v roku 1887 k saleziánom, keď ho prijímal ich zakladateľ svätý Ján Bosco, stal sa kňazom svätého života a bol blahorečený pápežom Jánom Pavlom II. v roku 2004.
Práve v tom období rokov 1874 – 1877 dozrel Kalinowského duchovný život natoľko, že sa rozhodol vstúpiť do rádu bosých karmelitánov. V kláštore v rakúskom Grazi prijal rehoľné meno Rafael od svätého Jozefa a rok nato po prvých sľuboch odišiel študovať filozofiu a teológiu do uhorského Győru.
Doživotné sľuby zložil Kalinowski 27. novembra 1881 a 15. januára 1882 ho krakovský arcibiskup vysvätil za kňaza. Vo svojej službe rýchlo vynikol múdrosťou, pokorou a horlivosťou. Kázať nekázal, lebo mu chýbali zuby, bol plachý a koktal, ale pred jeho spovednicou stávali zástupy kajúcnikov. Mal totiž pochopenie pre ľudskú slabosť a dar obnoviť pokoj u tých, ktorí sa trápili úzkosťou, strachom a škrupulantstvom.
Rafael od svätého Jozefa sa už koncom novembra 1882 stal priorom jediného poľského karmelitánskeho kláštora v Czerne pri Krakove; ostatné cársky režim zlikvidoval. Zo svojho pôsobiska výrazne prispieval k obnove karmelitánskeho života v Poľsku. Založil nové kláštory v Przemyśli, Ľvove a vo Wadowiciach, kde zriadil aj menší seminár. Pod jeho vedením rehoľa zažívala duchovný rozkvet a získala mnoho nových povolaní.
Zomrel v povesti svätosti 15. novembra 1907 vo wadowickom kláštore, kde bol v tom čase priorom.
Pápež Ján Pavol II., ktorý obdivoval jeho život, vyhlásil Rafaela Kalinowského 22. júna 1983 v krakovskom parku Błonia za blahoslaveného a o osem rokov neskôr 17. novembra 1991 ho kanonizoval v Bazilike svätého Petra vo Vatikáne.
Rafael od svätého Jozefa bol prvým karmelitánskym mníchom od čias svätého Jána z Kríža, ktorý bol vyhlásený za svätého.
