Z doterajších úvah vyplynul záver, že ja – človek – som jednota tela, duše a ducha, preto sa aj Boh ku mne približuje nielen duchovným, ale aj fyzickým spôsobom. Tak ako nám ľuďom nestačí len vnútorné prežívanie vzťahu bez vonkajších prejavov, tak potrebujeme tieto prejavy aj vo vzťahu k Bohu. Potvrdil to on sám, keď sa k nám vybral doslova fyzickou cestou v Ježišovi Kristovi a tým sa nám zjavil v plnosti.
Súčasťou priblíženia sa Boha k človeku je teda jeho vstup do dejín. Biblia nám veľmi zreteľne ukazuje, ako Boh vstupuje do dejín človeka. Skrze Abraháma uzatvára s človekom zmluvu a vyberá si jeden národ, ktorý sprevádza osobitným spôsobom. Tento národ prechádza dejinami podľa toho, či sa uzavretej zmluvy s Bohom pridŕža alebo nie. Podľa vernosti človeka Bohu sa striedajú obdobia slobody a otroctva.
Až nastáva plnosť času a Boh sám sa rodí uprostred tohto národa ako konkrétny človek v konkrétnom čase. Večný Boh berie na seba údel človeka až po jeho najťažšie zákutia. Zostupuje až do temnoty smrti, aby tam zasvietil svetlom svojho života. Predstava, podľa ktorej Boží Syn chce svojím utrpením a smrťou uzmieriť rozhnevaného Otca, je kresťanskému Východu cudzia.
Ten si skôr všíma Boha, ktorý schádza z neba a nasmeruje si to priamo k hriešnikom – mýtnikom, prostitútkam, malomocným, jednoducho k vylúčeným a odstrčeným, k opusteným a vydedencom. Boh sám prichádza ako Lekár k chorým, aby sa potom vrátil do neba iný, ako z neho vyšiel. Ľudským jazykom môžeme povedať, že Ježiš Kristus svojím návratom do neba tam dostal človeka.
Toto nám chce povedať pravda viery, podľa ktorej nám Ježiš znova otvoril nebo. Do života Presvätej Trojice sa dostáva človek. Človek, ktorý na svadbe v Káne premenil 600 litrov vody na víno, ktorý plakal pri hrobe priateľa Lazára, človek, ktorý sa zľutoval nad vdovami, malomocnými a hriešnikmi. Tento človek je teraz v živote Presvätej Trojice, naveky zostáva začlenený v Bohu. A toto nepochopiteľné tajomstvo slávime pri každej svätej liturgii.
Vyjadrujeme to slovíčkom anamnéza. Toto slovo by sme mohli preložiť ako spomienka alebo pamiatka. Pán Ježiš ho použil pri Poslednej večeri, keď povedal: „Toto robte na moju pamiatku.“ Slovo pamiatka tu však znamená oveľa viac než len obyčajné spomínanie na dávnu minulosť. Liturgický čas má totiž inú kvalitu. Je to moment, keď do nášho lineárneho času vstupuje Božie TERAZ. Môžeme ho preložiť ako pozvanie Boha do vzťahu, jeho ponuku mojej záchrany, ktorá sa nemení.
Je však potrebný update na moju súčasnosť, na môj aktuálny deň a stav. V tomto duchu teda kresťanský Východ nevidí vo svätej liturgii v prvom rade pohyb človeka k Bohu v zmysle kultových obiet. Nejde tu o naše ľudské hromadenie či opakovanie jedinečnej obety Ježiša Krista pri každom slávení Eucharistie. Ide tu o samotnú prítomnosť tejto obety v našom čase. V našom tu a teraz. Vo svätej liturgii to okrem iného ilustruje aj modlitba kňaza: „Ty si ten, ktorý obetuje, i ten, ktorý je obetovaný, ktorý prináša i je prinášaný.“ Lebo čo môže človek obetovať Bohu, čo by mu aj tak nepatrilo. Teda kultová obeta v zmysle – do ut des (daj, aby si dostal) – je tu vonkoncom vylúčená. Obeta Ježiša Krista je tá, ktorá má moc otvoriť a vstúpiť do nášho času.
Preto niektorí v tomto zmysle dávajú anamnéze prívlastok tajomná. Prečo? Lebo to, čo sa raz udialo dejinným spôsobom, to sa teraz deje spôsobom tajomným. Pre každého človeka je to spomienka na minulosť, ale iba viera umožňuje vidieť prítomnosť. A tu sme vlastne opäť pri tej známej pravde, že v duchovnom živote sa bez okuliarov viery nepohnem ďalej, pretože nevidím do hĺbky. Môžeme povedať, že v liturgii sa spája naša prítomnosť s Božou prítomnosťou tajomným spôsobom. Preto niektorí teológovia neváhajú hovoriť o takzvanej vyššej prítomnosti, ktorú môžeme dosiahnuť práve cez slávenie božskej liturgie.
Ježiš Kristus osobne je teda prítomný počas slávenia Eucharistie. Viac svetla do tohto pohľadu môže vniesť aj židovský spôsob vnímania, z ktorého vychádza aj Pán Ježiš. Židovská mišna totiž nariaďuje, že v každej generácii je človek povinný pozerať na seba tak, akoby práve on bol vyvedený z egyptského otroctva. „Mňa Boh vyviedol z Egypta“ je kľúčovou vetou pre každého Žida. Jej základom je myšlienka jednoty vyvoleného národa, ktorá má praktický následok.
Slovo, ktoré Boh povedal jednej generácii, platí aj pre všetky nasledujúce, teda pre všetkých potomkov. Božia záchrana našich predkov má svoj vplyv aj na nás dnes. Cez našich predkov a spolu s nimi Boh zachraňuje aj nás. Boh totiž s našimi predkami uzavrel zmluvu. A hoci sa občas aj porušila a prišli sankcie, predsa tá zmluva stále platí, Boh ju nezrušil.
Asi takto veriaci Žid vníma dejiny svojej spásy. Osobitné zásahy Boha sú dejinnými prejavmi jeho neustáleho konania a nemennej vôle zachrániť človeka. Obrazne si to môžeme predstaviť ako horninovú žilu, ktorá sa tiahne pod celým povrchom Zeme. Tu a tam potom prerazí až na povrch a je viditeľná našim očiam. Je to názorný obraz tajomnej prítomnosti Boha, ktorý je akoby prítomný pod povrchom nášho sveta a našich životov. Preto nás neustále pozýva do hĺbky. Príkaz, ktorý v evanjeliu dáva Šimonovi Petrovi, sa netýka iba jeho a iba rýb. Je to cesta nášho duchovného rastu. Alebo inými slovami – je to cesta, ktorá nás vedie stále bližšie a bližšie k Bohu.
A práve na tejto ceste má božská liturgia – slávenie Eucharistie – svoje nenahraditeľné miesto.
Stávame sa svedkami udalostí od stvorenia sveta až po jeho naplnenie na konci časov. V tomto zmysle zaznievajú slová Pána Ježiša pri Poslednej večeri ponad všetky časy. A ak tieto slová môžeme dnes počuť my, tak nie preto, že iní ľudia opakujú a pripomínajú si udalosti Veľkého štvrtku. Znamená to, že ten Veľký štvrtok sa uskutočňuje dnes.
Dnes sme svedkami toho, ako sa nám otvára plnosť života Trojjediného Boha. Preto sa Kristus počas Vianoc rodí pred tvárou spoločenstva sláviacich kresťanov. A počas paschálnej noci sa im zasa ukazuje ako Víťaz nad smrťou. Každá pasáž z evanjelia, ktorá je ohlásená zhromaždeniu veriacich, im sprítomňuje samotnú biblickú udalosť, ktorá sa tak deje dnes. Kristus sám je prítomný a zároveň prichádza. Jeho prítomnosť a jeho príchod sú možné v momentoch preto, lebo počas nich do nášho smrteľného času vstupuje čas oslobodený od smrti. Keď slávime liturgiu, uhášame svoj smäd po skutočnom, vzkriesenom Živote.
