Počas svojej pastoračnej praxe som sa stretol s viacerými reakciami ľudí, ktorí prišli do kontaktu s naším východným obradom. Jedni boli fascinovaní z toho, čo u nás zakúsili svojimi zmyslami. Pestré farby bohoslužobných odevov, ikon, pozlátené bohoslužobné nádoby či kadidlo, z ktorého vychádza dym s odlišnou vôňou ako v západných chrámoch a ktoré okrem toho pri používaní vydáva zvuky skrz pripevnené zvončeky.
Okrem toho padnú do očí aj sviečky či vejáre, ktoré asistencia nosí pri bohoslužobných sprievodoch. Atmosféru slávnostných bohoslužieb tiež dotvára aj viachlasný spev zboru, ktorý nesprevádzajú hudobné nástroje ako organ či gitara. Pre niekoho hotová exotika. A po takomto netradičnom zážitku si niektorí položia aj kritickejšiu otázku: Je toto obraz živej Cirkvi? Nezaváňa to tak trochu prehnaným teátrom? Nevyvoláva to celé dojem akejsi zašlej slávy, ktorá už dnes mnohým veľa nepovie? Nepatrí to celé už len do múzea? Kde zostávajú tí obyčajní kresťania, ktorých viera je v dnešnej tzv. antidobe dennodenne skúšaná a preverovaná novodobým osvietenstvom? Nepríde to celé príliš klerikálne? Neoslavuje tu niekto iba seba samého? Potrebujú sa „veľkí chlapci“ len hrať svoje dospelé hry?
Kde sú v tom všetkom ešte zachytené a riešené praktické problémy aktuálnej doby, s ktorými dnes človek zápasí? Nechutí tá celá liturgická paráda predsa len akýmsi „ópiom pre zbedačený ľud“, ako celé náboženstvo kedysi neslávne označil Karol Marx? Nevytrháva či nevzďaľuje to celé honosné dianie človeka od jeho všedných problémov a ťažkostí, ktoré si naňho aj tak počkajú?
Aj takéto otázky kladú ľudia, ktorí sa stretli s východným obradom. Niektorí „západniari“ sú zasa očarení závanom tradície, ktorú v tomto východnom obrade vidia stále zachovanú a takmer nedotknutú.
Títo sa pýtajú, či by sa nemohol práve Západ inšpirovať Východom. Nebolo by od veci znova nájsť a oprášiť to, čo sa z viacerých dôvodov stratilo z pokladu tradície západnej cirkvi? A majú na to aj patričné dôvody. Veď Cirkev predsa prišla z Východu. Jeho rečou bola okrem hebrejčiny na začiatku práve gréčtina. Myšlienkový svet prvých kresťanských autorov bol natoľko ovplyvnený gréckym spôsobom myslenia, že mnohí žiadali jeho očistenie od týchto „škodlivých“ nánosov, aby znova vyšiel na povrch pravý biblický základ.
Ale práve tento grécky spôsob, ako hovoriť o Bohu a s Bohom, viedol postupne k sformovaniu východných obradov, ktoré nevymreli, ale žijú dodnes. Na tieto otázky chcem reagovať práve tým, že sa pokúsim predstaviť a vysvetliť to fascinujúce i „muzeálne“ vyznievajúce na byzantskom obrade.
Len donedávna sme boli v Cirkvi svedkami či nositeľmi názoru, že zmysel bohoslužby spočíva v tom, aby pomenovala to nesprávne, problematické či zlé vo svete. A súčasne by mal byť veriaci správne motivovaný, aby sa to nesprávne a zlé pokúšal meniť.
Nie tak dávna minulosť sa však pokúsila aj o iný pohľad. S príchodom druhého „osvietenia“ v druhej polovici 20. storočia sa objavila snaha prekopať všetko lopatou „zdravého rozumu“. A pri tom sme dúfali, že plody takto preoranej a prevzdušnenej pôdy budú modernému človeku chutiť viac než akési stredoveké sušené ovocie.
Toto kyprenie pôdy pocítila aj bohoslužba. Lopatu v rukách rozumu pritom poháňal názor, že moderný človek doznievajúceho 20 storočia už nedokáže skrze úžas nad krásou nájsť svoju cestu k Bohu. Kozmologickú dimenziu bohoslužby vystriedala tak spoločensko-politická. Jednoducho povedané, úloha bohoslužby sa zmenila na slovíčko iba. Liturgia má iba vyzývať, apelovať na svedomie človeka a motivovať ho tak ku kresťanskému konaniu a solidarite s inými ľuďmi. Argumentovalo sa tým, že kresťan viac nepotrebuje sakrálny priestor, pretože ani Ježiš Kristus ho nepotreboval. Namiesto toho prišiel do profánneho, žil v profánnosti a rovnako „profánne“ aj zomrel.
„Teológia mŕtveho Boha“ takmer úplne vytlačila myšlienku na život po smrti. Dôraz sa kládol na medziľudské vzťahy. Práve v nich treba nachádzať Boha a takto vraj treba chápať aj Kristovo vzkriesenie. Len ako psychologický moment nového začiatku, ktorý z času na čas podľa potreby kriesi naše mŕtve vzťahy. A najneskôr tu je uvedomelému kresťanovi jasné, kam až môže z(a)viesť takéto sebestačné „hospodárenie zdravého rozumu“.
Preto nezaškodí pozrieť sa na začiatok a opýtať sa na zmysel liturgie vôbec. Je nad slnko jasnejšie, že toto slovo nepatrí do bežného jazyka človeka, tobôž ak nie je kresťanom. Slovo liturgia patrí takmer už výlučne do slovníka cudzích slov. Keď sa trochu rozplynie opar stredoveku, tak sa začne nejasne rysovať niečo, čo azda súvisí s kresťanstvom, chrámom, spevom, sviečkami či kadidlom… A do tejto hmly sa ozve otázka moderného človeka: „Nie je tá pravá liturgia skôr služba chudobným, slabým – marginalizovaným? Nie je dnes ozajstnou liturgiou charita? Načo ešte nejaká okázalá ceremónia venovaná Bohu, ktorý ju v konečnom dôsledku vôbec nepotrebuje?
Nad takýmito a podobnými otázkami sa chcem spolu s vami pravidelne zamýšľať v rubrike Slávim.