Svätý Štefan Nový, ktorého si gréckokatolíci pripomínajú 28. novembra, sa narodil okolo roku 713 v Konštantínopole do zbožnej kresťanskej rodiny.
Vyrastal v období, keď Byzantská ríša čelila silnej vlne obrazoborectva – herézy odmietajúcej uctievanie svätých ikon. Jeho rodičia hľadali útočisko pred týmto náboženským útlakom a odišli do Bitýnie. Syna vo veku šestnásť rokov zverili do rúk pustovníka Jána, ktorý žil na Hore svätého Auxencia.
Štefan s ním prežil viac ako pätnásť rokov, počas ktorých sa venoval prísnemu mníšskemu životu a získaval duchovnú múdrosť. Po smrti svojho učiteľa pokračoval v asketickej ceste sám. Čoskoro sa okolo neho začali zhromažďovať ďalší muži, ktorí hľadali duchovné vedenie, preto založil kláštor, kde pôsobil ako igumen (predstavený).
V období, keď cisári podporovali obrazoborectvo, okrem ničenia ikon prenasledovali aj tých, ktorí ich uctievali. Konštantín V. (741 – 775) dokonca zvolal takzvaný obrazoborecký koncil, ktorý ikony označil za modly a ich uctievanie za herézu.
Cisár sa pokúsil získať Štefana na svoju stranu najprv lichôtkami, neskôr vyhrážkami. Keď to zlyhalo, použil proti nemu klamstvá a obvinenia. Nariadil zničiť Štefanov kláštor a svätca uväznil. V žalári, kde bolo uväznených aj ďalších 342 starcov, sa Štefanovi podarilo vytvoriť akýsi „väzenský kláštor“, kde sa väzni modlili a spievali žalmy. To cisára ešte viac pobúrilo, a preto sa rozhodol svätca fyzicky eliminovať.
Najprv poslal vojakov, aby Štefana zbili na smrť, ale tí, keď uvideli jeho svätosť a tvár žiariacu božským svetlom, padli pred ním na kolená a prosili ho o odpustenie. Cisár sa však nevzdal a obvinil Štefana z vlastizrady. Ďalší vyslaní vojaci už nezlyhali a 28. novembra 764 Štefana Nového brutálne zavraždili, jeho telo zohavili a hodili do jamy určenej pre zločincov.
V roku 808 jeho menovec diakon Štefan z Chrámu Hagia Sofia napísal životopis mučeníka, ktorý je zároveň dôležitým prameňom z tohto obdobia.
