Proklos a Hilarios boli rodákmi z dediny Kallippi neďaleko Ancyry (dnes turecké hlavné mesto Ankara) a trpeli za svoju vieru počas prenasledovania kresťanov za cisára Trajána (98 – 117).
Prokla zatkli ako prvého. Predviedli ho pred miestodržiteľa Maxima, kde nebojácne vyznal svoju vieru v Krista. Maximus sa ho snažil prinútiť, aby sa podriadil cisárovi a obetoval pohanským bohom. Počas mučenia Proklos predpovedal Maximovi, že čoskoro bude nútený vyznať Krista ako pravého Boha.
Mučeníka donútili bežať za vozom miestodržiteľa smerom k dedine Kallippi. Vyčerpaný Proklos sa modlil k Bohu, aby zastavil voz. Voz sa skutočne zastavil a žiadna sila ním nemohla pohnúť z miesta, dokonca ani Maximus. Proklos mu povedal, že voz sa pohne až vtedy, keď Maximus podpíše dokument s vyznaním Krista. Miestodržiteľ tak urobil a voz sa mohol opäť pohnúť.
Ponížený Maximus sa Proklovi kruto pomstil. Prikázal, aby ho vyviedli za mesto, priviazali k stĺpu a usmrtili šípmi. Cestou na popravu vojaci odporúčali Proklovi, aby ustúpil a zachránil si život, no on im odvetil, že by sa mali riadiť rozkazmi. Svätý Proklos sa modlil za svojich mučiteľov a pod krupobitím šípov odovzdal svoju dušu Bohu.
Ešte počas cesty na smrť Proklos stretol svojho synovca Hilaria, ktorý ho so slzami objal a priznal sa, že je tiež kresťan. Vojaci Hilaria zatkli a uvrhli do väzenia. Keď ho predviedli pred súd, s rovnakou odvahou ako Proklos vyznal svoju vieru v Krista. Odsúdili ho na kruté mučenie a na smrť. Vláčili ho za nohy cez mesto, zraneného a krvavého, a nakoniec ho tri dni po strýkovej smrti sťali.
Kresťania pochovali oboch mučeníkov do jedného hrobu a takto si uctili ich nezlomnú odvahu a neochvejnú vieru. Príbeh obety svätých Prokla a Hilaria je príkladom, ktorý môže inšpirovať všetkých kresťanov k pevnosti v duchovnom zápase.
