Svätý Bruno z Kolína, ktorého si Rímskokatolícka cirkev pripomína 6. októbra, sa narodil okolo roku 1030 v šľachtickej rodine Hartenfaustovcov v Kolíne nad Rýnom. Už v mladom veku inklinoval ku kresťanskej viere a snažil sa preniknúť do jej obsahu, čo ho priviedlo až k štúdiu teológie najskôr v rodnom meste a neskôr v Remeši a Tours, kde získal doktorát.
Pre jeho usilovnosť a intelektuálne schopnosti mu arcibiskup Gervaz (1055 – 1067) v roku 1057 zveril vedenie arcibiskupského konzistória a vymenoval ho za kanonika katedrálnej kapituly i riaditeľa arcibiskupskej školy v Remeši, čo v tom čase zahŕňalo vedenie škôl a dohľad nad všetkými vzdelávacími zariadeniami arcidiecézy.
Počas svojho školského pôsobenia formoval mnoho budúcich cirkevných hodnostárov. K jeho žiakom patril napríklad Odo de Châtillon, ktorý sa neskôr stal pápežom Urbanom II. (1088 – 1099).
Keď tri roky po Gervazovej smrti bol za remešského arcibiskupa vymenovaný Manasses de Gournai (1070 – 1080), aristokrat a bonviván, Bruno, známy svojou prostorekosťou a zásadovosťou, ho neváhal pre jeho nemravné správanie verejne napomenúť. Manasses však reagoval tvrdými opatreniami: v roku 1075 zbavil svojho kritika všetkých cirkevných funkcií a príjmov.
Bruno sa potom rozhodol spolu so šiestimi nasledovníkmi odísť do oblasti Grenobla, kde ich srdečne prijal biskup Hugo, ďalší z jeho bývalých žiakov. Biskup im daroval opustené a neprístupné územie vo vrchoch Chartreuse, kde si postavili jednoduchú kaplnku a pustovne. Tu sa začali formovať základy nového mníšskeho spoločenstva, ktoré sa neskôr stalo známym ako kartuziánsky rád.
Život kartuziánov bol prísny a asketický – venovali sa modlitbám, práci a rozjímaniu. Žili v chudobe, izolácii a odriekaní, pričom v duchovnej disciplíne nasledovali príklad dávnych pustovníkov z Egypta a Svätej zeme.
Keď v roku 1088 bol za pápeža zvolený niekdajší Brunov žiak Odo de Châtillon, povolal Bruna do Ríma, aby mu pomohol pri správe Cirkvi. Tomu však život v metropole nevyhovoval, a tak čoskoro požiadal pápeža o povolenie odísť. Urban II. mu vyhovel s podmienkou, že zostane v Itálii, aby bol v prípade potreby nablízku.
Bruno sa potom uchýlil do pustého kraja La Torre v Kalábrii, ktorý mu daroval sicílsky veľmož Roger. V roku 1094 tu Bruno založil ďalšiu kartuziánsku usadlosť podľa vzoru Chartreuse, ktorú zasvätil Panne Márii. Po čase vytvoril aj komunitu svätého Štefana s miernejšími pravidlami. V tom období napísal viacero teologických spisov – komentárov ku knihám Svätého písma a povzbudzoval svojich nasledovníkov k vytrvalosti v duchovnom živote.
Na prelome storočí zomreli viacerí Brunovi priatelia a podporovatelia vrátane pápeža Urbana II. a Landuina, Brunovho nástupcu v Chartreuse. Bruno ich na ceste do večnosti nasledoval 6. októbra 1101 v La Torre. Pochovali ho na cintoríne pri pustovni svätého Štefana, pričom jeho telo zostalo neporušené až do exhumácie v roku 1513.
Svätý Bruno nebol nikdy oficiálne kanonizovaný, napriek tomu sa úcta k nemu rozšírila v celej Cirkvi. Pápež Gregor XV. v roku 1623 zaradil jeho sviatok do rímskeho kalendára na 6. október.
Bruno sa stal patrónom Kalábrie a jedným z patrónov Nemecka. Na Slovensku boli v minulosti dva kartuziánske kláštory – na Skale útočišťa (Lapis Refugii, dnes Kláštorisko pri Letanovciach; založený v roku 1299) a v Červenom Kláštore na Dunajci (založený v roku 1319).