Svätý Teodor Studita, ktorého si Gréckokatolícka cirkev pripomína 11. novembra, bol jednou z najvýznamnejších osobností byzantského mníšstva. Zaslúžil sa o reformu mníšskeho života a stal sa ikonou opozície voči ikonoklazmu.
Teodor sa narodil v roku 759 v bohatej a vplyvnej konštantínopolskej rodine, ktorá mu zabezpečila kvalitné vzdelanie. Už ako mladík mal záujem o duchovný život a čoskoro nasledoval kroky svojho veľkého vzoru strýka Platona. Ten ho uviedol do mníšskeho života a podporil jeho vysvätenie za kňaza niekedy v rokoch 789 – 790. Teodor sa stal predstaveným Sakudionského monastiera na Olympe, kde spolu so strýkom položil základy prísneho mníšskeho poriadku.
V roku 795 sa Teodor dostal do konfliktu s cisárom Konštantínom VI. (776 – 797), ktorý sa po rozvode s manželkou oženil s dvornou dámou, čo mnohí vnímali ako pohoršenie. Keď otvorene vystúpil proti tomuto zväzku, upadol do nemilosti a bol poslaný do vyhnanstva.
Po návrate do Konštantínopola sa stal predstaveným Studitského monastiera, jednej z najvýznamnejších duchovných inštitúcií Byzancie, ako aj centra vzdelanosti a kultúry, kde sa o. i. uchovávali a kopírovali rukopisy. Dialo sa tak aj vďaka reforme, ktorú Teodor postavil na modlitbe, manuálnej práci, disciplíne a spoločnom živote (cenobitizmus).
Jedným z najväčších sporov, ktorému Teodor čelil, bol ikonoklazmus, náboženské hnutie, ktoré odmietalo uctievanie ikon a relikvií. Keď cisár Lev V. (813 – 820) obnovil prenasledovanie ikonofilov a zakázal uctievať ikony, vyvolalo to ostré protesty medzi mníchmi a veriacimi. Teodor ako jeden z hlavných predstaviteľov opozície voči ikonoklastickému cisárovi organizoval procesie s ikonami a povzbudzoval veriacich, aby sa nevzdávali úcty k svätým obrazom.
Pre svoju nezlomnú odvahu bol opäť zatknutý a poslaný do vyhnanstva. Ikonoklastická vláda sa ho aj tam snažila zlomiť mučením a väznením v strašných podmienkach. On sa však nevzdal svojich názorov a pokračoval v písaní listov, ktorými posilňoval veriacich.
Bol prepustený až v roku 821 po nástupe ďalšieho cisára Michala II. (820 – 829). Svoje učenie potom šíril v Anatólii. Roky vyhnanstva, pravidelného pôstu a mimoriadnej námahy si však vyžiadali svoju daň a v roku 826 zomrel. Jeho telesné pozostatky v roku 844 preniesli do Konštantínopola.
Teodor Studita bol plodným autorom vzácnych duchovných textov. Popri listoch písal hymny, kázne i liturgické kánony. Ním zostavené pravidlá života byzantských mníchov, zapísané jeho žiakmi, sú známe ako studitský typikon.
V Byzancii ho po skončení ikonoklastických sporov oslavovali ako svätca. Úcta k nemu prenikla aj na latinský Západ, kde sa podľa tradície uznal jeho prínos k vyhláseniu pápežského primátu.
O obnovu studitského mníšstva na Ukrajine sa začiatkom 20. storočia zaslúžil haličský gréckokatolícky metropolita Andrej Šeptickij (1901 – 1944). Jeho podpora časom vyústila do vytvorenia ôsmich monastierov, ktoré však stalinský režim zlikvidoval v 40. rokoch počas prenasledovania Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi.
Po rozpade Sovietskeho zväzu studiti svoje monastiere obnovili a dnes sa v nich nachádza asi 80 mníchov. Ich deň sa skladá z 8 hodín modlitby, 8 hodín práce a 8 hodín odpočinku. Centrom mníchov studitov je opäť Lavra (monastier) zosnutia Presvätej Bohorodičky v Unive neďaleko Ľvova.
Podľa podobných pravidiel žijú aj mníšky studitky, ich hlavné centrum je v Ľvove.
Pápež František minulý rok vymenoval za arcibiskupa metropolitu Prešovskej gréckokatolíckej archieparchie Jonáša Jozefa Maxima, vtedajšieho predstaveného Univskej lavry.
