V tieto dni, keď doslova „ožijú“ cintoríny, si človek kladie rôzne zásadné otázky. Keď stojíme nad hrobmi tých, ktorí tu boli pred nami, tie hroby sú niečo ako naše zrkadlá. Pýtajú sa: „Žijete dobre svoje životy? Nemárnite svoj životný čas? Zobrali ste si z nás príklad? Neopakujete naše chyby?“
Mladí ľudia to všetko dokážu vytesniť. Smrť, aj keď reálna, je abstrakciou, týka sa predsa len hlavne tých druhých. Mladý človek má ešte tisíc šancí, ešte si môže dovoliť zlyhať alebo príležitosť prespať a premárniť.
My, čo sme v strednom veku, nám už nie je všetko jedno. Niekoľkí z našej generácie už prešli na druhý breh. Posielame im modlitby, ak by náhodou nejaké potrebovali. A premýšľame, ako to dopadne s nami.
Dobrý človek na zemi chýba, jeho miesto nič a nikto nezaplní. Darmo cynici hovoria, že za každého sa nájde náhrada. Áno, pokiaľ ide o strážcov parkoviska alebo predavačov ponožiek, platiť to môže, ale celkom určite to neplatí o ľuďoch, ktorí sa rozdávali, ktorí milovali, ktorí sa držali „správnych chodníkov“ a kráčali po nich.
V tomto má nezastupiteľnú úlohu staršia a stará – odchádzajúca generácia. Oni sú misionári skúsenosti života. Na nich stojí to, ako budú vedieť žiť ďalšie generácie. Napokon sa aj hovorí, že keď zomrie starý človek, je to ako keby zhorela vzácna knižnica. Je škoda, že dnes starý človek nepožíva dôveru a vážnosť.
Nemecký benediktín Anselm Grün v knihe Život je teraz. Umenie starnúť opisuje presne tie dilemy, ktoré sa spájajú so starnutím a odchádzaním. Nie je to ľahké čítanie, no Grünove závery sú múdre, sú podložené pastoračnou i vlastnou skúsenosťou. Má pred osemdesiatkou, priznám sa, radšej si vypočujem radu od neho ako od nejakého slávneho holobriadka, akými sa hemží internet a médiá.
V kapitole Správne starnúť píše o vzoroch. O vzoroch, ktoré potrebujú všetci. „Vzory sú dôležité hlavne pre mladých ľudí. Prebúdzajú v nich silu, ktorá v nich drieme, aby ju dokázali rozvinúť a mohli sa zamerať na nejaký cieľ. Avšak aj starý človek potrebuje vzory. Práve keď sa púšťa do niečoho nového, do nových postupov, ktoré dosiaľ neovláda, potrebuje vzory, na ktorých môže vidieť, že sa mu podarilo prijať vlastnú starobu a opustiť staré úlohy, ktoré napĺňal. Tieto vzory mu predkladajú pred oči hodnotu staroby. Ukazujú mu, ako vyzerá zdarné starnutie. Možno aj preto čítajú starí ľudia životopisy. Chcú vedieť, ako sa iným ľuďom vydaril celý ich život. Pri čítaní životopisov sa nezaujímajú len o veľkolepé činy opisovaných osôb, ale tiež a hlavne o posledné roky ich života. O to, ako sa títo ľudia vyrovnali so svojím starnutím a prípravou na smrť.
Ak žijú starí ľudia autenticky a sú v súlade so samými sebou, stávajú sa vzorom pre druhých. To neznamená, že chcú navonok vzbudzovať perfektný dojem. Ale potreba byť pre niekoho vzorom nás môže viesť k tomu, aby sme na sebe pracovali. Táto potreba v nás prebúdza zodpovednosť.
Nemali by sme žiť iba tak. Mali by sme prežívať svoje starnutie s plným vedomím, a to nielen preto, aby sa nám vo vlastnom živote darilo. Ak prežívame svoje starnutie dobre, budeme aj požehnaním pre druhých. A, naopak, ak sme zatrpknutí a nespokojní starí ľudia, ktorí len stále niečo vyčítajú Bohu a svetu, máme na svoje okolie záporný vplyv.“
Nemecký mních ďalej dodáva, že dar staroby je v jej autentickosti. V starobe sa nedá nič predstierať. Slabosť nás zráža do pokory, únava preveruje naše sily a odhodlanie. Naše slová, ak majú mať váhu, musia byť kryté životom.
