Skôr ako sa bližšie zameriame na konkrétne obsahy našej viery, je potrebný pohľad na situáciu, v ktorej sa nachádza súčasný človek. Ten totiž vo veľkej miere stratil dôležitý základ i smer pre svoj život – Boha. Filozofovanie a teologizovanie minulosti, hoci také potrebné pre stabilný základ vlastného života, už súčasnému človekovi hovoria len veľmi málo.
Omnoho silnejším hlasom prehovárajú vzťahy. Práve v nich dnes hľadáme odpoveď na jeden z hlavných problémov – kontingenciu. Zjednodušenie povedané: tento spôsob nazerania na život a svet považuje všetko za produkt slepej náhody. Nikto a nič nemuselo byť také, aké to je. Mohlo to byť aj celkom iné. Pod vplyvom kontingencie považujem svoj výzor, povahu, rodinné zázemie, miesto, kde žijem, prácu, ktorú robím, za sériu obyčajných zhôd náhod. Nič hlbšie za tým nie je a netreba to ani hľadať.
Jedným z následkov, ak na takúto hru pristúpim, je prázdnota, ktorú sa však snažím nejako riešiť. Aj preto sú to práve „siete a bubliny vzťahov“, ktoré sú dnes v kurze. Od nich závisí osobná zrelosť alebo, naopak, zničenie človeka. Každý, kto nezakúša lásku, ochorie. Každé dieťa, ktoré od príchodu na svet nedostáva plné potvrdenie svojej existencie, len veľmi ťažko – ak vôbec – dospeje v plnej miere k úspešnému ľudskému životu.
Dnešní ľudia to nielen vedia lepšie, ale aj trpia viac ako predchádzajúce generácie. Zaiste to súvisí aj s väčším poznaním súvislostí, ale je tu aj podstatnejšia príčina. Pre mnohých súčasníkov odpadla jedna konečná „inštitúcia“, ktorá kedysi toto potvrdenie vlastnej existencie nepochybne a skalopevne poskytovala: Boh.
Práve preto, že človek stratil Boha, práve preto, že už nevie povedať, prečo a načo žije, prečo žije tak, ako žije, máme dnes svoje vlastné recepty na získanie potvrdenia vlastnej existencie. Alebo sa, naopak, snažíme o otupenie, aby sme sa otázke zmyslu svojho života vyhli.
Niektorým na to slúži skupina, ktorou sa nechajú úplne pohltiť. Namiesto čoraz menšieho počtu originálov je stále viac normotvorných ľudí, ktorí sa obliekajú podľa noriem influencerov a vodcov skupín. Slabé „ja“ sa radšej ponorí do silného „my“ skupiny, ktorá sľubuje bezpečnosť a prijatie. Aj to môže byť dôvodom, prečo sa človek správa podľa noriem danej skupiny. Jednoducho od nich odvodzuje nielen svoju hodnotu, ale aj zmysel svojej existencie. Môže to byť pokojne úroveň úspechu, mladosti, sily, zdravia, výkonu či úroveň sexuality.
Podľa iných je zas cestou z väzenia náhody výkon a úspech. Každý, kto dokáže zabehnúť 100 metrov za 10 sekúnd, každý, kto sa stal majstrom sveta vo futbale, každý, kto dokáže rozoznať 100 značiek cigariet podľa šuchotu ich papierika, sa vyslobodil zo zovretia náhody. Porazil údel priemerných, náhodných a zabudnutých a zapísal sa do análov, ktoré zvečňujú rekordné úspechy.
Ale zažívame to aj na všednejšej úrovni: dobrá odmena za dobrú prácu, nielen vo forme peňazí, ale aj vo forme rešpektu, uznania, a teda lásky. Nepodanie výkonu má za následok stratu lásky. Lenže to, čo sa skrýva za všetkým únikom zo zajatia náhody, kontingencie, je len túžba po tom, čo je pravým jadrom lásky: potvrdenie existencie.
A najneskôr tu je čas prejsť k Bohu, ako ho vníma kresťanstvo. Boh nepotrebuje tento svet nato, aby bol milovanejší, múdrejší, silnejší. Nie, tento svet Bohu nič nepridáva ani neuberá. Tento svet byť nemusel, ale predsa tu je a s ním som tu aj ja, sme tu my. Lenže nie ako produkt slepej vesmírnej náhody, ale ako produkt Božieho „ÁNO“. Boh mohol stvoriť aj iný svet a iného človeka namiesto mňa, ale on to neurobil. Pretože chcel. Božia vôľa, ktorej sa tak bojíme, pred ktorou utekáme alebo ju odsúvame na dôchodkový vek, je dôvodom, prečo som tu, prečo som napísal tieto slová a vy ich práve čítate.
Už na prvých stránkach Biblie sa dozvedáme, že Boh videl všetko, čo stvoril, a bolo to dobré (porov. Gn 1,31). A to dobré zahŕňa aj skutočnosť, že sme nekompletné bytia, ktoré vykazujú isté nedostatky. Hoci tak urputne túžime po sebaurčení, príbeh každého z nás je od samého začiatku príbehom „cudzo-určenia“ (Fremdbestimmung). Nikto od nás nepýtal povolenie, či sa máme narodiť, nikto s nami dopredu nekonzultoval podmienky, v akých sa máme narodiť a vyrastať. V jadre sme teda odkázaní na niekoho iného, hoci sa tomu nesmierne bránime.
Napriek tomu máme úžasný dar, ktorý nás môže urobiť podobnými Bohu: slobodu. Tá zásadná otázka, ktorú Boh kladie každému človekovi, znie: Chceš žiť tak, ako chcem ja, aby si žil či žila? Boli sme stvorení s nedostatkom, ako nekompletné bytia, aby sme sa sami slobodne rozhodli, či budeme žiť život v plnosti. Bez tohto slobodného rozhodnutia by chýbalo to, čo vyjadruje jedno často nepochopené slovo – láska.
Boh nám preto neustále hovorí svoje „áno“. Najzreteľnejšie nám ho povedal vo svojom Synovi: „Veď Boží Syn Ježiš Kristus, ktorého sme u vás hlásali, ja, Silván a Timotej, nebol ‚áno‘ aj ‚nie‘, ale v ňom bolo iba ‚áno‘. Lebo všetky Božie prisľúbenia, koľko ich je, v ňom sú ‚áno‘, a preto je skrze neho aj naše ‚amen‘ Bohu na slávu.“ (2 Kor 1,19-20)
Božie „áno“ je odpoveďou na všetku kontingenciu aj s jej následkami, ktoré nás ničia. Je to isté „áno“, ktoré vyslovil tým, že nás pozval do života práve do tejto doby, do tejto rodiny, dediny, mesta, krajiny… Práve na toto Božie „áno“ môžeme odpovedať modlitbou, ktorá sa začína slovom Verím.
