Tragédia lode Titanic, o ktorej jej konštruktéri vyhlasovali, že je nepotopiteľná, je nám všetkým dobre známa. Mohli by sme povedať, že potápajúci sa Titanic bol akýmsi laboratóriom smrti, ktorá sa zjavne blížila, a laboratóriom reakcií ľudí, ktorí sa snažili zachrániť si život.
Na verejne dostupnej Encyclopedia Titanica sú zaznamenané príbehy ľudí, ktoré by sa dali rozdeliť do dvoch extrémnych postojov. Jedna vznešená dáma napríklad nastúpila do záchranného člna, v ktorom bolo každé jedno miesto extrémne dôležité, s dvomi kuframi plnými šiat. Okrem záchrany holého života si totiž chcela zachrániť aj svoj honor a status, ktorý predstavovali jej šaty. Iný milionár, keď sa dozvedel, že sa už nezachráni, obliekol si svoje najlepšie šaty a zachovalo sa jeho vysvetlenie: „Keď už zomrieť, tak v najlepších šatách.“
Opačný postoj zas reprezentoval jeden protestantský pastor, ktorý prepustil svoje miesto iným pasažierom, nasadil na záchranný čln svoju manželku a povedal jej: „Dovidenia v nebi.“ Aj traja katolícki kňazi zostali pri ľuďoch na lodi: spovedali, požehnávali a modlili sa ruženec až do konca. Je známy obraz, ktorý zachytáva poslednú časť potápajúcej sa lode a pasažierov modliacich sa ruženec.
Jeden príbeh, pár minúť, niekoľko tisíc ľudí a také rozličné spôsoby, ako možno poňať to, o čom hovorí v evanjeliu Ježiš: Keď bude stúpať voda a ste na streche, nemyslite na svoj majetok, prestíž, status, ale myslite na to, čo príde. Ak veríme, že naším cieľom je nebeské kráľovstvo a vstupenka doň sa volá láska, potom je jasné, čo treba v posledných chvíľach robiť.
Raz som na jednej prednáške hovoril o Dóme svätého Martina a spomenul som, že v neďalekom Chráme svätého Mikuláša existoval Spolok dobrej smrti. Jeden z poslucháčov zareagoval: „No to je ale morbídne – Spolok dobrej smrti!“
Čo je na tom morbídne? Veď nič nie je istejšie ako to, že posledný výdych nášho života sa blíži. Aj prečítaním týchto riadkov sme sa vzdialili od nášho narodenia a priblížili sme sa k svojej smrti, ktorá môže byť naším narodením sa pre nebo. Môže to prísť o tridsať rokov, tridsať dní, ale aj o tridsať minút.
Kedykoľvek sa to stane, nech to bude s Bohom. Preto voláme k zomierajúcim kňaza, aby im dal viaticum, teda Chlieb na cestu. Svetlo totiž nečaká až na konci tunela. Ježiš nás chce naplniť už teraz a tak nás previesť do plného svetla na druhej strane.
Preto nám Pán Ježiš v evanjeliu pripomenul negatívny príklad Lótovej ženy, ktorá bola zvedavá na to, čo je za ňou, vo chvíli, keď sa mala zaujímať len o to, čo je pred ňou. Dostanem sa do Božieho kráľovstva? Prijme ma Boh do svojho náručia ako svojho syna či dcéru? Ocitnem sa v láskyplnom Božom teraz?
To je ozaj dobrá správa, brat, sestra: Ježiš ťa čaká na konci tvojich dní. Všetkých nás čaká. Otázkou je, čo máme robiť. Buď, kde si, a rob to, čo robíš, s maximom lásky. To bude napokon rozhodujúce. Pravá láska nám neotáča hlavu dozadu v márnej túžbe za tým, čo bolo, ale náš pohľad upriamuje dopredu, k túžbe po večnosti s Bohom.
Prosme Pannu Máriu, ženu nádeje a viery, ktorá ani pod krížom svojho syna neprestala dúfať a veriť v jeho kráľovstvo, nech nám vyprosí tú istú vieru a nádej, aby sme vykročili aj dnes smerom k nemu.
