Rímskokatolícka cirkev si 16. januára pripomína pamiatku svätého Marcela I., pápeža a mučeníka, ktorý krátko slúžil ako rímsky biskup v náročnom období dejín Cirkvi po ničivých prenasledovaniach cisára Diokleciána (284 – 305).
Podľa Katalógu pápeža Libéria (Catalogus Liberianus) bol Riman Marcel zvolený za pápeža 27. mája 308 po niekoľkých rokoch, keď bol pápežský stolec prázdny. Stal sa pápežom v čase, keď Cirkev čelila vnútorným i vonkajším krízam po perzekúciách, ktoré zanechali spoločenstvo veriacich v chaose: bohoslužobné miesta i cintoríny boli skonfiškované a mnohí veriaci zapreli svoju vieru, takže Cirkev zápasila s otázkou, ako s nimi naložiť.
Marcel I. okamžite začal pracovať na obnovení poriadku a disciplíny vrátane reorganizácie cirkevného života. Ako je uvedené v Knihe pápežov (Liber Pontificalis), rozdelil metropolitnú oblasť Ríma na 25 obvodov (tituli), z ktorých každý spravoval presbyter. Ten mal na starosti prípravu katechumenov, vysluhovanie sviatostí, pohrebné obrady a starostlivosť o miesta spomienok na mučeníkov. Takáto štruktúra sa stala základom dnešných farností.
Marcelovo meno je spojené aj so založením rímskeho Cintorína Novella (Cœmeterium Novellæ) oproti Katakombám svätej Priscily na Via Salaria, kde si veriaci mohli opäť dôstojne uctievať svojich zomrelých. Tento jeho krok bol symbolom obnovy a nádeje pre rímsku kresťanskú komunitu.
Najväčšou výzvou pre pápeža však bol spor o tzv. lapsi – kresťanov, ktorí počas prenasledovania zapreli svoju vieru. Marcel I. zastával postoj, že títo veriaci môžu byť znovu prijatí do Cirkvi len po úprimnom pokání, čo vyvolalo ostré nezhody vedúce až k nepokojom. Epigraf, ktorý napísal pápež Damaz I. (366 – 384), opisuje Marcela ako „pravého pastiera“, ktorý vyžadoval pokánie, no bol pre to niektorými lapsi vnímaný ako „strašný nepriateľ“.
Keďže spor sa preniesol až do rímskych ulíc, nahnevaný cisár Maxencius (306 – 312) poslal Marcela do vyhnanstva. Pápež zomrel krátko po vyhostení v roku 309 pravdepodobne na následky zlého zaobchádzania. Podľa tradície bol pochovaný v Katakombách svätej Priscily.
Na druhej strane legenda Marcelovo utrpenie (Passio Marcelli) z 5. storočia, ako sa nachádza v zbierke dokumentov Skutky svätých (Acta Sanctorum), uvádza, že Maxencius nariadil Marcelovi vykonávať ponižujúcu prácu na poštovej stanici (catabulum) v Ríme. Po deviatich mesiacoch vysiľujúcej práce Marcel zomrel ako mučeník.
Telesné pozostatky pápeža, ktorého príklad pripomína, že pravá pastoračná starostlivosť spočíva v nekompromisnej službe pravde a láske aj za cenu osobného utrpenia, sú dnes uložené v rímskom Kostole San Marcello al Corso, ktorý bol postavený na mieste spojenom s jeho mučeníctvom.
Svätý pápež Marcel I. je patrónom stajníkov a chovateľov koní.