Nedávno som bol účastný na pohrebe mladého muža. Keď zomiera starý človek, je to strata smutná, ale zároveň očakávaná a prirodzená. Ak zomiera mladý človek, je to chyba v programe. Udeje sa niečo, čo sa isto nemá diať.
Do srdca sa tlačiaci pocit nespravodlivosti umocňovali tri malé dcérky, ktoré sa pozerali na svojho otca, stále viac a viac sa vzďaľujúceho s každou hrsťou prisypanej hliny. Nad našimi hlavami prerušoval pohrebné obrady rachot motorov stíhačiek, ktoré nacvičovali program k výročiu Slovenského národného povstania.
Jedno z prizerajúcich detí sa opýtalo celebrujúceho kňaza: „Dokedy tam bude?“ a pozrelo sa smerom k hrobu.
Kňaz oblečený v zlatom rúchu bez prípravy odpovedal: „Dokým nepríde Kristus a nevzkriesi ho.“ Zarazila ma jeho rutinná odpoveď. Odpovedal, akoby sa dieťa pýtalo, kedy sa otec vráti z Kauflandu.
Kňaz zodvihol zo zeme neďaleko pohodenú jemne hrdzavejúcu lopatu, ktorá ostro kontrastovala so zlatou a veľkolepo dekorovanou látkou jeho rúcha. Naklonil sa nad rakvu a lopatou urobil znak kríža so slovami: „Zapečaťuje sa tento hrob až do druhého a slávneho Kristovho príchodu v mene Otca…“
Pár desiatok metrov nad nami preleteli stíhačky a zvuk ich motorov vystriedal spev ľudí obklopujúcich stále viac sa zmenšujúcu dieru v zemi: „Vičnaja pamjať…“
Vičnaja pamjať
„A odteraz bude žiť v našich spomienkach…“ znie servilná formulka na sekulárnych pohreboch. Načo je dobré pre zosnulého človeka, že chodíme na cintoríny, zapaľujeme sviečky a starostlivo čistíme hrob? Skeptik za tým vidí biznis, ekológ katastrofu plastových sviečok a umelých vencov a psychológ rituál, ako sa so stratou môžu vyrovnať pozostalí.
Hovorí sa, že človek je medzi nami prítomný, dokým na neho ešte spomína aspoň jeden jediný človek. Preto sa tak snažíme obsadiť miesta v pamäti našich blízkych. Vzhľadom na uvedomenie si dočasnosti pozemského života začína sa boj o popredné miesta v hlavách čo najväčšieho množstva ľudí.
Dúfame, že keď budeme známi, náš život sa predĺži. Skladáme piesne, píšeme knihy, točíme filmy. Naše mená zanechávame, kde sa dá, aby spomienka na nás nezostala len na pár metroch štvorcových prenajatých na cintoríne. Náhrobkami sa tak stávajú knihy v kníhkupectvách, obrazy v galériách, busty na uliciach. Bojujeme o siene slávy, o to byť výnimočnými a zabezpečiť si tak čo najviac spomienok, čo najviac večnej pamäti.
A tak sa nám zdá, že ak počujeme: „Vičnaja pamjať,“ znamená to niečo ako: „Nikdy na nich nezabudneme,“ alebo: „Budú žiť v našej pamäti,“ ale nie je to tak. Ide o pamäť vo večnosti, Božiu pamäť.
Bez toho, aby sme hlbšie pochopili skutočný liturgický význam týchto slov, ostanú len útechou pre naše stonajúce srdcia. Ale liturgia nie je spomienka Cirkvi na udalosti, ktoré sa stali pred dvetisíc rokmi v Palestíne. Nie je to len pripomienka betlehemskej maštale, Ježišovho posledného stolovania či výstupu na Golgotu.
Liturgia je spomienka, ktorá všetko toto obnovuje v prítomnom čase. Ježiš sa teraz rodí, teraz umiera a teraz vstáva z mŕtvych. Sila liturgie je v tom, že my sme pri tom. Eucharistický stôl Poslednej večere sa tak tiahne naprieč všetkými krajinami, kde sa slávi Eucharistia, a my za ním môžeme sedieť.
Rozprestiera sa nielen naprieč priestorom, ale aj časom. A tak za týmto stolom sedíme nielen s našimi súčasníkmi, ale aj s Tomášom Akvinským, Pascalom, s naším starým otcom či zosnulou dcérou.
Cez liturgiu už v tomto živote spomienka spája minulosť s prítomnosťou, toto spojenie sa však dokončí vtedy, keď celý ľudský život a celá história sveta vstúpia definitívne do Božej prítomnosti, do anamnézy Krista oslavujúceho „nebeskú liturgiu“.
Nie je to naša nedokonalá pamäť, ktorá dokáže udržať spomienku iba pár desaťročí. Nie sú to ani náhrobné kamene či pomníky, ktoré nás budú sprítomňovať. A nie sú to ani veľké diela, ktoré nám zaistia nesmrteľnosť. Nemusíme byť Dostojevským, Bachom, Homérom, Dantem Alighierim ani Einsteinom, aby sme mali „život večný“.
A tak ako si my pri omši pripomíname narodenie, smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša – a tieto tajomstvá sa sprítomňujú –, tak aj on večný Veľkňaz pripomenie náš pozemský život pri nebeskom oltári, kde sa bude oslavovať večná pamiatka celých dejín spásy. Nebeský oltár sa preto zobrazuje na ikonách Posledného súdu a tvorí tam stred kompozície.
Keď lotor na kríži prosil Krista, aby si ho pamätal vo svojom kráľovstve, nežiadal len, aby naňho myslel, ale aby bol s Kristom v Jeho kráľovstve. Táto lotrova modlitba: „Spomeň si na mňa,“ vyjadruje naše zúfalstvo stojace pred smrťou, ale aj našu nádej, že na nás nezabudne.
Je to uvedomenie si, že bez Boha nie je život; môžeme si zosnulých pripomínať, ale vzkriesiť ich nemôžeme. A je to Božie pozvanie, aby sme spolupracovali s ním, keď ho prosíme, aby pamätal na tých, na ktorých myslíme v modlitbe.
Keď prosíme o večnú pamiatku, nežiadame len o spomienku, ale o záchranu, aby sme neboli opustení, ale prijatí do radosti a spoločenstva jeho Kráľovstva.
V liturgickom kontexte banalita spomienky dostáva nový rozmer. Rozmer večného života.
Pojem „pamätať“ chápeme ako „nezabudnúť“. Ale pamäť môže znamenať viac – prítomnosť. Keď Ježiš pri Poslednej večeri povedal: „Toto robte na moju pamiatku,“ hovorí to ten, kto kráčal po vode, nasýtil päťtisíc ľudí z piatich chlebov a dvoch rýb a práve sa chystal vstať z mŕtvych. To nie je niečo, na čo by apoštoli zabudli! Hovoril o niečom viac než len o nezabudnutí, hovoril o neustálej prítomnosti tejto udalosti. Každý rok na Veľkú noc nejde iba o spomínanie na zmŕtvychvstanie spred dvetisíc rokov. My žijeme zmŕtvychvstanie, slávime ho ako prítomnú skutočnosť.
Naša pamäť je však pominuteľná a umiera spolu s nami. No existuje Jeden, ktorého pamäť je večná, a tým je Boh. A je jedno miesto, kde pamäť môže byť uchovaná vo večnosti – kráľovstvo nebeské. Keď hovoríme o zosnulých: „Nech je ich pamiatka večná,“ myslíme tým, nech sú navždy v pamäti Boha, nech sú navždy v jeho prítomnosti. Aj keď za mňa prestanú platiť hrobové miesto, ja budem prítomný vo večnosti.
„Kristus nesľubuje iný život až po smrti, ale svojím zmŕtvychvstaním sa vrátil do života, ktorý práve prežil na zemi, aby sa tak všetko, čo tu vykonal a miloval, stalo večným. A takúto večnú hodnotu sľubuje aj nášmu životu. To je niečo úplne jedinečné, čo nikde inde nenájdeme. Kresťanskí kazatelia to však zahmlievajú svojimi lyrickými výlevmi o akomsi imaginárnom nebeskom blaženstve,“ píše kardinál Špidlík.
Preto má byť v byzantských chrámoch oltár stále pripravený na liturgiu, lebo nepoznáme hodinu, keď Kristus príde piť s nami víno večnej zmluvy v nebeskom kráľovstve.
Umieranie nás sprevádza celým životom. Či už je to náš domov, alebo krajina, ktorú máme radi. Či sú to naše schopnosti, ktoré strácame. Naša bystrá myseľ, dobrá pamäť, naše nohy, ktoré sa začínajú podlamovať, alebo naši blízki, ktorí sa jedného dňa stratia spred našich očí.
Život bez Krista znamená, že neustále niečo strácame a o niečo prichádzame.
Smrť s Kristom znamená, naopak, znovunájdenie všetkého strateného.
