Pápežská švajčiarska garda má za sebou 500-ročnú bezpečnostnú misiu. Jej členovia sú na tento účel špeciálne vycvičení v boji zblízka, v streľbe a osobnej ochrane. To je tiež dôvodom, prečo to mnohých gardistov po ich službe ťahá k polícii, pohraničnej stráži alebo armáde. Ale nie všetkých: 34-ročný bývalý švajčiarsky gardista Didier Grandjean vymenil uniformu za kňazský kolárik. V rozhovore pre Vatikánsky rozhlas hovoril o svojom povolaní.
34-ročný Grandjean z regiónu Gruyère v kantóne Fribourg je seminaristom v diecéznom seminári vo Fribourgu. V rokoch 2011 až 2019 slúžil vo Švajčiarskej garde. „Odišiel som z gardy, aby som vstúpil do seminára,“ vysvetľuje v rozhovore. Grandjean je vyučený záhradník.
Mesto Fribourg je domovom jednej zo štyroch katolíckych teologických fakúlt vo Švajčiarsku (spolu s Luzernom, Churom a Luganom) a niekedy je nazývané aj „Rím Švajčiarska“.
Pri príležitosti 500. výročia založenia Pápežskej švajčiarskej gardy v roku 2006 natrafil Grandjean na jednom z početných informačných podujatí gardy na reklamný leták, ktorý potom dlho ležal na jeho nočnom stolíku a stal sa spúšťačom na jeho ceste do Švajčiarskej gardy.
Hoci Grandjean absolvoval náborovú školu švajčiarskej armády, ktorá bola základným kritériom prijatia do najstaršej armády na svete, jeho motivácia slúžiť pápežovi a Cirkvi bola predovšetkým náboženského charakteru.
Počas služby vo Švajčiarskej garde sa Grandjean často stýkal s pútnikmi, pričom naňho zapôsobila ich často veľmi hlboká viera, ktorú prejavovali veľmi demonštratívne. Na druhej strane v určitých situáciách prevládala samota a monotónnosť, ktorú so sebou prináša práca vo všetkých bezpečnostných zložkách: „Boli však aj chvíle, keď sme boli na postoch v Apoštolskom paláci sami. Využil som tieto chvíle na modlitbu, rozjímanie a uvažovanie.“
Keď sa Grandjean rozhodol vstúpiť do seminára, veľkú podporu dostal od rodiny i priateľov. „Bolo to obrovské požehnanie, že ma všetci podporovali a nikto mi nechcel zabrániť, aby som sa vydal touto cestou,“ hovorí s dojatím.
Obzvlášť dojímavé pre neho bolo, že sa o túto správu mohol podeliť so svojím otcom, ktorý zomrel v roku 2018. „Bolo to veľmi milé, pretože môj otec ma povzbudzoval, rovnako ako moja stará mama, s ktorou som mal blízky vzťah a ktorá o rok neskôr zomrela. Viem, že obaja teraz na mňa dohliadajú z neba.“ Zvlášť v ňom rezonujú slová, ktoré mu pred smrťou povedal jeho otec: „Choď, toto je tvoja cesta.“
Je možné postaviť most medzi službou vo Švajčiarskej garde a službou kňaza? Grandjean má pohotovú odpoveď: „V prvom rade je dôležitý zmysel pre službu, či už vo Švajčiarskej garde, v seminári alebo ako kňaz. Stredobodom je služba, to je kľúčové posolstvo.“ Okrem toho je podľa Grandjeana veľmi dôležitý aj druhý pilier: „Existuje aj disciplína. Disciplína zohráva úlohu nielen vo vojenskom kontexte, akým je Švajčiarska garda, ale aj v modlitebnom živote kňaza. Kňaz sa modlí liturgiu hodín a niekedy je modlitba ako boj. Nie je ľahké nájsť si každý deň čas na modlitbu.“ Grandjean priznáva, že služba vo Švajčiarskej garde ho upevnila aj v lojálnosti voči potrebám pápeža a Cirkvi.
Grandjean v rozhovore spomenul aj titul pápeža, z ktorého čerpá inšpiráciu: Servus servorum Dei, služobník Božích služobníkov: „Myslím si, že ide o zaviazanie sa bez toho, aby ste za to niečo očakávali, taký nesebecký záväzok. Dávame sa do služieb pápeža, Cirkvi, ale aj veriacich ako celku. Vo Švajčiarskej garde často hovorili, že sme služobníkmi služobníkov Božích služobníkov, ako to pápež rád nazýva; jeden z jeho titulov je služobník Božích služobníkov. A myslím si, že práve na tom záleží: túto službu musíme vykonávať s veľkou pokorou.“
Grandjean je presvedčený, že aj napriek klesajúcemu počtu kňazských a rehoľných povolaní ľudia stále hľadajú radu skúsených kňazov a ich prítomnosť im prináša radosť a usmernenie. Pre budúceho kňaza to však znamená prekonať kultúru pohodlnosti: „Naša dnešná spoločnosť je spoločnosťou pohodlnosti, kde je všetko okamžite dostupné. Je preto ťažké odpútať sa od tohto postoja a prinášať obete. Myslím si však, že je dôležité povedať: Som šťastný ako seminarista. Verím, že je možné byť šťastný, treba len nájsť odvahu urobiť tento krok. Dá sa v tom nájsť radosť a Kristus je vždy na našej strane.“
Didier svoj príbeh uzatvára posolstvom nádeje, ktorú čerpal aj počas rokov strávených vo Švajčiarskej garde: „Cirkev a jej služobníci musia byť vždy prítomní pre ľudí, pretože to, čoho sa vzdávame, nám bude oplatené stonásobne.“
(vaticannews)
