Kto som? Otázka, ktorá nemôže zostať nezodpovedaná v živote nikoho z nás. Každý sa nejako predstavujeme. Inak sa predstavujeme pred neznámymi ľuďmi, inak sa predstavujeme v bezpečí rodinného prostredia a úplne inak sa predstavujeme na sociálnych sieťach.
Jedným zo spôsobov, ako odpovedať na túto otázku, je ukázať svoju vizitku. Na vizitke stojí informácia o mojom vzdelaní. Hovorí o tom, že som človek istej kvality, človek vzdelaný. Som doktor práv, univerzitný profesor alebo CEO veľkej firmy.
O tom, kto si ty, premýšľali aj vlády celého sveta. Ako rozlíšiť jednotlivých ľudí? Ako spoľahlivo určiť identitu každého z nás? Premýšľali na summitoch a konferenciách a vymysleli ID – cestovný pas či občiansky preukaz. Zdá sa, že ja som podoba mojej tváre, môj odtlačok prsta a číslo s dátumom môjho narodenia.
O tom, kto si, hovorí aj nápis na hrobe. Si menom, ktoré ti dali tvoji rodičia, si menom, ktoré si zdedil, a celý tvoj život so všetkými trápeniami a radosťami, úspechmi a prehrami sa zmestí do jednej pár centimetrov dlhej čiarky – pomlčky medzi dvoma dátumami: dátumom narodenia a dátumom úmrtia.
Či už moja vizitka, občiansky preukaz, môj profil na Facebooku alebo náhrobný kameň, všetko je pokusom vyjadriť podstatu toho, kto skutočne som.
Každý z nás žije v spoločnosti iných ľudí, od ktorých je závislý celý svoj život, takisto žije aj v nejakom dejinnom kontexte, a predsa sa od tohto všetkého odlišuje. Uvedomuje si, že v konečnom dôsledku je odkázaný sám na seba. Túto základnú skúsenosť vyjadruje slovíčkom „Ja“.
Ak chcem zistiť, kto je človek, nemôžem obísť otázku, kto som ja sám. Čo je toto Ja, ktoré každodenne prežívam? A nato, aby si človek mohol na túto otázku dať odpoveď, nestačí vytvoriť usmievavú tvár na profiloch sociálnych sietí ani rodné číslo a ani bohato gravírované vizitky či profily na LinkedIn.
To, kto je tvoje Ja, neprezradí ani tvoje vlnené sako, vyleštené kožené topánky či šaty z talianskeho butiku, neprezradí to ani tvoj sedemizbový rodinný dom stojaci za radom vysokých starostlivo orezaných tují a neprezradí to ani tvoj bavorák.
O Alexandrovi Veľkom, jednom z najväčších dobyvateľov ľudských dejín, koluje legenda, že si prial, aby pri jeho pohrebe bola rakva pootvorená. Pootvorená mala byť preto, aby sa tak vytvoril priestor pre jeho holú, nič nedržiacu a ničím nezdobenú ruku. Táto ruka mala rozprávať posledné posolstvo macedónskeho kráľa: posolstvo, že aj najsilnejší muž sveta, ktorý svoje impérium rozšíril naprieč polovicou vtedy známeho sveta, odchádza bezbranný ako dieťa. Tak ako sa narodil, tak i zomiera.
Zdá sa, že Ja nie som nič z toho, čo som vo svojom živote dosiahol, a zdá sa, že všetko poznanie, ktoré som získal, bolo zbytočné, ak som nezistil, kto som Ja. Ak som nebol sebou. Dokonca som ani nemohol pravdivo odpovedať na najbežnejšiu otázku: „Ako sa máš?“ Slovo „máš“ znamená, že niečo alebo niekoho mám. Ale toto niečo či niekto má niečo vlastné. Zdá sa, že sa to všetko komplikuje.
Nielenže je tu niečo, čo mám, ale aj niekto, kto to má, a tým som Ja.
Napríklad ak poviem, že som zdravý, znamená to, že je tu niečo, čo má zdravie. Toto Ja sa však od zdravia odlišuje, je jeho vlastníkom.
Emerich Coreth, kresťanský antropológ, píše v jednej zo svojich prednášok: „V celom svete a v celých dejinách je iba jediný bod, ktorý patrí mne samému, ktorým som ja sám – v ňom akoby som otváral oči a mohol povedať: Ja – to som ja. Je to bod, v ktorom je pre mňa jasný priestor: moje vedomie.“
Človeku by sa pri snahe pochopiť tieto riadky mohla zakrútiť hlava, ale či a ako tieto riadky pochopí pre poznanie toho, kto je, nie je vôbec dôležité. Coreth jednoducho hovorí, že moje vedomie je moje Ja. A toto moje Ja dokáže premýšľať, ale samotná myšlienka – tak ako moje telo či moje emócie – nie je mojím Ja-stredom. Naopak, moje Ja má myšlienku, moje Ja má telesnosť a moje Ja má emóciu. Ale tak, ako to má, to mať nemusí, a napriek tomu z môjho Ja nič neubudne.
A ako ďalej píše Coreth, toto jednotlivé, jedinečné bytie, ktorým som ja, je darované iba mne, je mne zverené a dané do mojej vlastnej zodpovednosti. Toto Ja je v skutočnosti jediné, čo mám. Je to bod, z ktorého pristupujem k celému svetu. Je to bod, z ktorého premýšľam o dnešnom dni. Je to bod, z ktorého hodnotím zmysel tohto textu, a je to aj bod, v ktorom sa stretávam s Bohom.
V histórii ľudského poznania sa viedol veľký zápas o to, či je stredom sveta Zem alebo Slnko. V skutočnosti je však stredom sveta tvoje Ja. Človek by mohol právom namietať, že tu ide o vrchol subjektivizmu a egoizmu. Ale opak je pravdou, tvoje Ja nie je nič, za čo by si si mohol robiť zásluhy. Nie je to nič, čo by sa ti podarilo. Tvoje Ja je pravým opakom. Je to to, čo ti zostane, ak sa všetkého svojho vzdáš. Je to ten najväčší dar – Boží dar, tvoj život.
