Vetu „Pozri sa do svojho vnútra“ počujeme tak často, že nad ňou ani nepremýšľame. Nájdeme ju v motivačnej literatúre, počujeme ju v homíliách, u terapeuta aj v spovednici. Ako samozrejmosť vnímame, že niekde v nás existuje vnútorný priestor, v ktorom sú naše skutočné túžby, rany, spomienky a odpovede na otázku, prečo sme takí, akí sme.
Mohli by sme povedať, že dôležitým priekopníkom na ceste objavovania „vnútorného ja“ je práve svätý Augustín. Niežeby ľudia pre ním nemali vnútorný život. Už grécki filozofi premýšľali o duši, rozume aj cnostiach, no pri hľadaní pravdy sa pozerali predovšetkým smerom von: na svet, spoločnosť a poriadok vecí. Svätý Augustín obrátil pohľad dovnútra. Tento spôsob uvažovania používame dodnes aj my, hoci sme od neho možno nikdy neprečítali ani riadok.
Vo svojichVyznaniach sa Augustín vracia k udalostiam z detstva, vzťahom, vlastným zlyhaniam, túžbe po úspechu a uznaní a pri každej z nich ho zaujíma nielen to, čo urobil, ale najmä prečo to urobil. Podobne premýšľa aj o pamäti. Nazýva ju dokonca „žalúdkom mysle“, miestom, do ktorého počas života prijímame množstvo vecí: niečo spracujeme, na niečo zabudneme a niečo v nás zostane.
Ľudia za nami väčšinou neprichádzajú debatovať o teológii. Prichádzajú s tým, čo ich trápi a s čím si nevedia rady. Za vetou „už nevládzem“ môžu byť roky nevyriešených problémov v manželstve, za „neviem odpustiť“ jedna stará krivda, ktorú si človek nesie polovicu života. To, čo máme vnútri, jednoducho ovplyvňuje to, ako žijeme navonok.
V tomto bode sa Augustínov pohľad začína rozchádzať s tým, ako o svojom vnútri premýšľame dnes. Naučili sme sa obracať dovnútra, pomenúvať svoje emócie, skúmať minulosť, hľadať príčiny svojho správania a objavovať svoje „pravé ja“. Augustín robil niečo podobné, lenže sebapoznanie preňho nebolo cieľom. On totiž vo svojom vnútri nehľadal predovšetkým seba.
Keď svätý Augustín uvažoval o hľadaní Boha, napísal: „Nevychádzaj von zo seba, vráť sa do seba: pravda prebýva vo vnútornom človeku.“ Keď potom vo Vyznaniach spomína na svoju životnú cestu, modlí sa slovami: „Ty, Pane, si bol vo mne, ale ja som bol vonku. Tam som ťa hľadal. Zavolal si ma a tvoj hlas prerazil moju hluchotu; zažiaril si a tvoj jas rozptýlil moju slepotu; šíril si svoju vôňu, ja som ju vdýchol a túžim po tebe; ochutnal som (porov. Ž 33,9; 1Pt 2,3) a mám hlad a smäd (porov. Mt 5,6; 1Kor 4,11); dotkol si sa ma a vzplanul som túžbou po tvojom pokoji“ (Vyznania, 10,27).
Na túto časť Augustínovho pohľadu často zabúdame. Veľa energie venujeme tomu, aby sme pochopili svoje pocity, potreby, vzťahy, zranenia a minulosť. To všetko je dôležité. Svätý Augustín by sa však zrejme spýtal, čo nasleduje potom.
Pre neho totiž cesta do vlastného vnútra nebola cieľovou stanicou. Človek sa tam nemal uzavrieť sám so sebou. Mal tam objaviť Toho, o ktorom Augustín povedal, ktorý je nám bližší, než sme si blízki sami sebe (porov. Vyznania, III,6,11).
Kňaz môže človeka sprevádzať, počúvať ho a ukazovať mu smer, ale túto cestu zaňho prejsť nemôže. Do vlastného vnútra musí napokon vstúpiť každý sám.
Otázka je, či sme medzičasom nezabudli, prečo tam vlastne máme vojsť. Pretože Augustín sa do svojho vnútra nevydal preto, aby tam našiel seba. Vydal sa tam hľadať v prvom rade Boha a v jeho svetle spoznal aj svoju pravú tvár.
