Existuje množstvo úvah na tému, prečo sme takí utrápení a unavení, hoci sa nám objektívne žije lepšie než väčšine generácií pred nami. Jedno zaujímavé vysvetlenie odpovedá, že nás neunavuje realita. Unavujú nás naše predstavy o nej.
Potrebujeme sa úprimne pozrieť na svoje očakávania, aby sme znovu objavili radosť. Paradoxne totiž platí: čím vyššie a nekompromisnejšie očakávania si nastavíme, tým menej pokoja zažívame.
Kedysi sa rozprávky končili slovami: „A žili šťastne až do smrti.“ Nedávno sa na sociálnych sieťach objavila úprimnejšia verzia: „A tak princ a princezná znížili svoje očakávania a žili pomerne spokojne až do smrti.“
Znie to úsmevne, no bolestne pravdivo.
Tlak stať sa lepšou verziou seba
Niekde po ceste sme prestali jednoducho dúfať v dobro a začali sme očakávať dokonalosť. Dokonalú kariéru, dokonalé rozhodnutia, dokonalé telo, dokonalú psychickú rovnováhu a dokonalý duchovný život.
Žijeme v kultúre výkonu, v ktorej máme neustále napredovať, zlepšovať sa a optimalizovať sa. Tlak stať sa lepšou verziou seba sa stal takmer povinnosťou. Nestačí byť, treba rásť. Nestačí veriť, treba veriť hlbšie. Nestačí pracovať, treba sa realizovať. Nestačí žiť, treba žiť naplno.
Aj oddych má byť produktívny a spiritualita má prinášať výsledky. Ak stagnujeme, ak sa nám nedarí, ak prežívame pochybnosti alebo únavu, rýchlo nadobúdame pocit, že sme zlyhali.
Koľkí z nás si večer ľahnú do postele s pocitom, že dnes neurobili dosť. Že mohli byť lepší, pokojnejší, výkonnejší, trpezlivejší…
Sociálne siete tento tlak ešte zosilnili. Každý deň vidíme vybrané momenty cudzích životov, ktoré sú upravené, vysvietené, úspešné. A svoje obyčajné dni porovnávame s niečím, čo bolo starostlivo pripravené pre verejnosť.
Problémom však nie je nádej, tá je kresťanovi vlastná. Problém vzniká vtedy, keď si pomýlime nádej s nárokom a potom sa čudujeme, prečo sa nám život zdá taký ťažký.
Neustále porovnávanie
Očakávania nás vyčerpávajú zvnútra. Objavujú sa ako malé nespokojnosti, ktoré nedokážeme presne pomenovať, ako pocit, že by už malo byť všetko o niečo jednoduchšie, alebo ako prenikavé vedomie, že nejako zaostávame.
Porovnávanie sa vkráda do našej každodennosti: do práce, do vzťahov, do spôsobu, akým odpočívame alebo neodpočívame. Porovnanie, v ktorom prehrávame. Sklamanie, odpor či skľúčenosť sa stanú našimi spoločníkmi. Vnútorný hlas nám nahovára, že ešte nie sme dosť dobrí.
No kresťanská nádej nikdy nebola projektom sebazdokonaľovania. Nie je to cesta k tomu, aby sme sa stali ideálnou verziou seba. Je to dôvera, že Boh je prítomný aj v našej nedokonalosti.
Sloboda, ktorá prichádza s prijatím
Zníženie očakávaní neznamená vzdať sa svojich snov ani uspokojiť sa s menším, než si zaslúžime. Znamená to naučiť sa milovať život taký, aký je, nie taký, aký si myslíme, že by mal byť.
Sloboda prichádza vtedy, keď dovolíme sebe byť človekom a dovolíme ľuďom byť ľuďmi. Keď prijmeme skutočnosť, že všetko má svoj čas. Ak dovolíme, aby sa naše plány menili. Keď naša láska bude spočívať skôr v lojalite než v prejavovaní emócií. Vtedy sa otvorí priestor pre vďačnosť a spolu s ňou príde pokoj.
Možno práve toto je skutočný šťastný koniec: prijatie toho, kým sme.
Boh od nežiada, aby sme boli lepšou verziou seba. Miluje nás ako svoje deti.
A to je viac než rozprávka.
