S narodením Ježiša Krista to bolo takto: Jeho matka Mária bola zasnúbená s Jozefom. Ale skôr, ako by boli začali spolu bývať, ukázalo sa, že počala z Ducha Svätého. Jozef, jej manžel, bol človek spravodlivý a nechcel ju vystaviť potupe, preto ju zamýšľal potajomky prepustiť. Ako o tom uvažoval, zjavil sa mu vo sne Pánov anjel a povedal: „Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého. Porodí syna a dáš mu meno Ježiš; lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov.“ To všetko sa stalo, aby sa splnilo, čo Pán povedal ústami proroka: „Hľa, panna počne a porodí syna a dajú mu meno Emanuel,“ čo v preklade znamená: Boh s nami. (Mt 1,18-23)
Ježišovo vstupovanie do nášho sveta sprevádza hlboké tajomno, najväčšia mystika božskej malosti a jednoduchosti, zbožstvujúca všetko, z čoho je utkaný pozemský život človeka. No zároveň vnášalo aj veľké dilemy, ktorým boli najviac vystavení tí najbližší – Mária svojím spôsobom, Jozef zas svojím.
Neistota, elementárne pochybnosti, rúcajúce sa životné sny, ľudsky bezvýchodiskové okolnosti. Jozef sa trápil a uvažoval. Určite aj v modlitbe. Podľa toho, ako reagoval na anjelovo uistenie, vidno, že bol zvyknutý na kontakt s Božím svetom. „Vedel veriť.“ Teda vo všetkých neistotách stavať na istote Božieho riešenia, ktoré si nachádza cestu aj spôsobmi, ktoré by sme ľudsky nevedeli pripustiť. Uistenie „neboj sa“ právom veľmi potrebujeme do takýchto krokov či skokov viery. Aby sme neodkladali a nečakali na „zázračnejšie riešenia“ ani na väčšiu istotu. Krok viery si vždy vyžaduje odvahu skoku do neznáma.
Akákoľvek bola Jozefova predstava budúcnosti s Máriou, či postavená na hlbokom duchovnom priateľstve, alebo v predstavách spoločnej rodiny, isté je, že práve vo veku, keď má človek najviac dôvodov snívať o krásnej budúcnosti, nová situácia v Jozefovi zbúrala všetky očakávania. Od základu ich zničila. A to práve príchodom Boha.
Jozef sa ocitol v tých najhlbších dilemách a protirečeniach. Fakty a osobná skúsenosť stáli proti sebe. Nezostávalo iné než túžba zachrániť Máriu tým, že ju stratí… Boh vstupuje do nášho života často tak, že búra nielen naše egoistické, ale aj naše „sväté“ plány. Lebo je na nich spoločné práve to „naše“. Božie cesty nie sú našimi cestami, jeho myšlienky nie sú našimi myšlienkami – ale našťastie ani jeho možnosti nie sú našimi možnosťami. Nebáť sa prijať, čo sa „počalo z Ducha Svätého“, aj keď to môže mať na prvý pohľad tie najmenej pravdepodobné a najmenej prijateľné podoby…
Práve vtedy, keď Jozef narazil na hranicu ľudských možností, ho Boží posol prevádza na jej druhú stranu, kde je Bohu možné i to, čo je ľuďom nemožné… Ako vidno, Jozef túto skúsenosť mal. Aj tú, že na Božie podnety treba reagovať hneď a s odvahou čeliť protirečeniam rozumu, citov i okolia. Mária i Jozef, vzory zachytávania a plnenia Božej vôle… orate pro nobis!
