Uvážte predsa: Keby hospodár vedel, v ktorú hodinu príde zlodej, nedovolil by mu vniknúť do svojho domu. Aj vy buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej sa nenazdáte. (…) Kto je teda verný a múdry správca, ktorého pán ustanoví nad svojou čeľaďou, aby jej načas dával určený pokrm? Blahoslavený sluha, ktorého pán pri svojom príchode nájde tak robiť. Ale keby si ten sluha v srdci povedal: „Môj pán voľajako nejde (…) pán toho sluhu príde v deň, keď to najmenej čaká, a v hodinu, o ktorej nevie, oddelí ho a dá mu podiel medzi nevernými. (…) Kto mnoho dostal, od toho sa bude mnoho požadovať, a komu veľa zverili, od toho budú viac žiadať. (Lk 12,39-48)
Pozvali nás na dôležité rokovanie s predstaviteľom istej inštitúcie. Akademická štvrťhodinka jeho meškania zbehla rýchlo, aspoň sme podebatovali, kto má čo nového. Druhá už šla pomalšie, pri tretej sme začali byť nervózni. Každý má dosť aj iných povinností.
Pri štvrtej prišlo avízo s prosbou, aby sme „štvrťhodinku počkali“. Keď sme konečne sedeli okolo stola, dlho čakaný predstaviteľ nám začal dopodrobna opisovať, čo všetko musel od rána stihnúť, kde všade ho zdržali a prečo mešká.
Medzitým mu volali z ďalšieho miesta, kde medzitým mal byť. Podrobne do telefónu vysvetľoval, aké má s nami dôležité stretnutie, prečo naň meškal, a prosil, aby trochu počkali… Viete, ako sa to skončilo? „Priatelia, treba nám riešiť vážne veci, stretnime sa v kľude inokedy, už musím bežať a vysvetliť tým, čo ma čakajú, prečo toľko meškám.“
Každému, kto má sklon stále niečo odkladať a niečo dobiehať, Ježiš svojím podobenstvom pripomína, že raz príde chvíľa, keď už nebude na kedy odložiť a keď už nebude kedy dobehnúť. Jediný spôsob, ako tomu predísť, je odložiť odkladanie a začať načas dávať ten správny pokrm tým, čo mi boli zverení. Ale čo keď je tu more ponúk a potrieb, z ktorých si až primnoho vyberám a potom stále pre jedny nestíham druhé?!
Východisko naznačujú atribúty, ktoré Ježiš dáva dobrému správcovi: verný a rozumný. Rozumný vie, čo je práve potrebné a čo z toho je priorita. A verný nemení často a ľahko svoje rozhodnutia, neuhýba pred požiadavkami prítomnej chvíle pre nálady, ohľady, únavu alebo lákavejšiu činnosť. Pán prichádza stále cez prítomnú chvíľu, veď on je „Večná Prítomnosť“.
Veľa škodlivých stránok má samotný zlozvyk odkladať: znásobuje únavu, odoberá radosť, ubíja kreativitu, napĺňa nepokojom. „Zariadiť“ odloženie je niekedy zložitejšie než hneď urobiť, čo máme chuť dať bokom. Väčšinou sa meškanie nabaľuje, vzniká lavína. No najmä znemožňuje „dávať na čas určený pokrm“ – človek je stále niekde inde, než by práve mal byť.
Súčasťou správcovej spoľahlivosti je nielen bdelosť, ale aj presnosť – dávať „načas“ a dávať „určený pokrm“. Živelnosť marí mnoho inak dobrej snahy, lebo práve ona vnáša zmätok, meškanie, a napokon aj nespokojnosť a napätia.
Pán nazýva blaženým toho, kto vie dať v správnom čase to, čo práve treba dať. Chce, aby sme do toho aktívne zapojili všetky svoje sily a schopnosti. Ak neviem, čo dávať, treba sa pýtať, čo som dostal. Každý má iné vlohy, žije v inom prostredí, má iný vek a povolanie. To všetko spoľahlivo napovedá, čo sa odo mňa očakáva.
Nepripraveného možno prekvapiť kedykoľvek, pripraveného ani v najhlbšiu nočnú hodinu. Pán nie je kontrolór, ktorého cieľom je nachytať pri čine. Je Ženích pozývajúci na svadobnú hostinu, na ktorej má miesto pre všetkých, ale nie všetci z povolaných sú aj vyvolení. Lebo svadobné rúcho nestačí mať ušité, treba ho mať nažité.
Pripravenosť sa utvára priebežne, nemožno ju dobehnúť na poslednú chvíľu, je to zberanie oleja do lámp, keď sa objaví Ženích. Dnes tú trochu, ktorú hospodár – Hospodin čaká odo mňa dnes.
