„Pri tebe sa nemusím pretvarovať.“ Kto môže vysloviť túto vetu, našiel niečo vzácne: človeka, pred ktorým môže hovoriť aj o ťažkých veciach. O starostiach, ktoré inak zakrýva. O nádeji, ktorú sa už takmer neodvažuje vysloviť nahlas. Je dobré, keď sa na nás niekto takto pozerá. Takýto pohľad nám môže vrátiť odvahu urobiť ďalší krok.
Evanjelium 30. nedele v Cezročnom období nás privádza k prameňu takejto lásky. Učiteľ Zákona chce Ježiša podrobiť skúške a pýta sa ho: Ktoré prikázanie je najväčšie? V tejto otázke sa skrýva aj otázka nášho vlastného života: Čo tvorí stred našej viery a nášho konania? Ježiš nás privádza k láske.
Milovať Boha
Ježiš najprv hovorí o láske k Bohu. Slovami zo Svätého písma nás vyzýva, aby sme milovali Boha celým srdcom, celou dušou a celou mysľou.
Ale prečo vlastne Boh chce, aby sme ho milovali?
Svätý Irenej z Lyonu o tom napísal nádhernú myšlienku: Boh nepotrebuje našu službu na to, aby sa sám stal bohatším. Volá nás k sebe, pretože chce, aby sme mali účasť na jeho živote. Irenej to prirovnáva k svetlu: „Nasledovať svetlo znamená prijímať svetlo“ (Proti herézam IV, 14, 1). Kto vstúpi do svetla, neurobí slnko jasnejším. Svetlo však ožiari jeho samého.
Takto môžeme počuť Božie pozvanie: Poď ku mne. Dovoľ, aby sa ťa dotkla moja prítomnosť. Chcem, aby si žil.
Milovať Boha sa začína tým, že sa k nemu obrátime. Na chvíľu sa stíšime. Poďakujeme mu. Povieme mu, čo nás trápi. Aj nárek má v tomto vzťahu svoje miesto. Kto sa pýta: „Bože, kde si?“, predkladá mu svoje zranené srdce. A Boh môže prebývať aj tam.
„Celým srdcom“ – to znamená s takým srdcom, aké máme dnes. S jeho radosťou i únavou, s dôverou i nezodpovedanými otázkami. Pred Boha môžeme priniesť aj to, čo v našom živote zostáva nevyriešené. Možno je dnes celou našou láskou táto jednoduchá modlitba: Pane, som tu. Zostaň pri mne.
Ako veľmi sa môžeme na túto blízkosť spoľahnúť, ukazuje nám Ježiš. Vstupuje do nášho strachu, do opustenosti, až do samotnej smrti. Vzkriesený Kristus nesie rany svojej lásky. Preto mu môžeme zveriť aj zranené miesta svojho života. Práve tam sa môže začať uzdravenie.
Milovať blížneho
Ježiš pridáva druhé prikázanie a stavia ho na roveň prvému: milovať svojho blížneho ako seba samého. Obe prikázania neoddeliteľne spája. Láska k Bohu má prenikať aj naše vzťahy s ľuďmi.
Mních a cirkevný otec svätý Maxim Vyznávač píše, že dokonalá láska sa riadi ľudskou prirodzenosťou, ktorú máme všetci spoločnú. Preto, ako hovorí, „miluje všetkých ľudí rovnako“ (Štyristo kapitol o láske I, 71). Výslovne pritom myslí aj na ľudí, s ktorými je ťažké vychádzať. Láska dúfa, že aj z nepriateľov sa môžu stať priatelia.
To je náročné. Vieme, ako rýchlo si o niekom vytvoríme nemenný obraz: večný hundroš, nespoľahlivá žena, človek, s ktorým sa aj tak nedá rozprávať. Maxim nás pozýva pozrieť sa hlbšie. Aj tento človek má svoj príbeh. Aj on pozná strach a túžbu. Aj jeho život je pre Boha vzácny.
Možno sa pre nás láska k blížnemu začne tento týždeň tým, že niekoho necháme dohovoriť. Že sa niekoho z rodiny opýtame, čo ho skutočne trápi. Alebo že po hádke povieme: To, čo som povedal, ťa zranilo. Je mi to ľúto.
Takéto kroky môžu pohnúť aj tým, čo dlho zostávalo na mŕtvom bode. Láska pritom potrebuje pravdivosť. Dokáže pomenovať nespravodlivosť a stanoviť hranice. Hľadá dobro druhého človeka a rešpektuje jeho dôstojnosť.
Ako seba samého
K druhému prikázaniu patria aj slová: „ako seba samého“.
Aj ja som človek, ktorého život je pre Boha vzácny. Ako tvrdo niekedy zaobchádzame sami so sebou! Od nejakej chyby už uplynuli roky, ale vo svojom vnútri sa za ňu stále odsudzujeme.
Možno dnes môžeme začať tým, že dovolíme, aby sa Božie milosrdenstvo vzťahovalo aj na nás.
Prevziať zodpovednosť, poprosiť o odpustenie, pokúsiť sa napraviť spôsobenú škodu – a potom sa odvážiť aj na nový začiatok.
Kto sám prijíma milosrdenstvo, dokáže ľahšie vytvárať priestor pre život aj druhým.
Na týchto prikázaniach závisí všetko
Na záver Ježiš hovorí, že od týchto dvoch prikázaní závisí celý Zákon i Proroci. Láska dáva všetkému smer. Práve podľa nej sa má ukázať, ako rozumieme Božiemu slovu, ako sa modlíme a ako sa správame jeden k druhému.
Pri slávení Eucharistie nám Kristus daruje seba samého. Vkladá svoju lásku do našich sŕdc, ktoré ju potrebujú. Z tohto daru môžeme žiť.
Zahrňme do našej modlitby aj človeka, ktorého je pre nás práve teraz ťažké milovať. Prosme: Pane, pomôž mi vidieť ho v tvojom svetle. Ukáž mi, aký ďalší krok môžem urobiť.
A dovoľme aj my sami Kristovi, aby sa na nás pozrel. So všetkým, čo sa nám podarilo. So všetkým, čo sa nepodarilo a čo nás bolí. V jeho pohľade je budúcnosť. Verí, že jeho láska dokáže aj v nás vytvoriť niečo nové.
V tomto pohľade je nádej: Boh zostáva obrátený k nám. Jeho láska môže v našom živote ďalej rásť – a prostredníctvom nás zasiahnuť aj život iného človeka.
