Smrť patrí k životu, no hovoriť o nej býva ťažké. Ako sa rozprávať s umierajúcim človekom? Čo pomáha pozostalým a prečo ich nemáme nútiť, aby sa zo smútku čo najrýchlejšie dostali? O smrti, trúchlení, viere a nádeji sme sa rozprávali s rehoľnou sestrou PhDr. Renátou Jamborovou, PhD., provinciálnou predstavenou Spoločnosti sociálnych sestier a pedagogičkou na Katedre counselingu Teologickej fakulty Trnavskej univerzity.
Vieme, že smrť patrí k životu, a predsa o nej neradi hovoríme. Prečo je to tak?
Myslím si, že dnes žijeme tak, akoby sme si ani nepripúšťali, že smrť raz príde. Máme svoje povinnosti, úlohy, sme v neustálom pohybe. A potom príde vážna diagnóza alebo úmrtie niekoho blízkeho a zrazu nás to zastaví.
Smrť sa snažíme odsunúť niekam na okraj života. Hoci je prirodzená, akoby sme na ňu nemali čas. Pritom je s ľudským životom neoddeliteľne spojená. Tak ako prichádzame na svet, raz z neho aj odchádzame.
Ani jeden z týchto okamihov nemáme vo svojich rukách.
Keď niekto z našich blízkych vážne ochorie, často pred ním skrývame vlastný strach. Ako sa s ním rozprávať o smrti, keď sa možno aj on bojí túto tému otvoriť?
Myslím si, že s druhým človekom dokážeme v tejto oblasti zájsť len tak ďaleko, ako sme ochotní zájsť sami v sebe. Ak mám zo smrti veľký strach a bojím sa o nej premýšľať, pravdepodobne sa jej budem vyhýbať aj v rozhovore s chorým človekom. Budem hovoriť okľukou alebo sa citlivej otázke úplne vyhnem.
Čím slobodnejšie však dokážeme o smrti uvažovať, tým prirodzenejšie o nej môžeme hovoriť aj s druhými. Nemusíme pritom používať veľké slová. Niekedy stačí jednoduchá otázka: „Ako to teraz vnímaš? Čo prežívaš počas tejto choroby?“
Dôležité je počúvať. Práve z toho, čo nám človek povie, môžu vyplynúť ďalšie otázky a témy, o ktorých potrebuje hovoriť.
Nemusí sa to podariť pri prvom stretnutí. Niekedy je potrebných viac rozhovorov, aby sa človek odvážil otvoriť takú osobnú a citlivú tému.
Takto sa môžeme spoločne pripravovať aj na veci, ktoré nemáme pod kontrolou a ktoré sú pre nás neznáme. Z pohľadu veriaceho človeka však odchod do večnosti nemusí byť iba niečím, čo vzbudzuje strach. Je v ňom aj nádej.
Keď stratíme niekoho, koho sme milovali, existuje nejaký prirodzený priebeh smútenia? Dá sa povedať, ako dlho by malo trvať, alebo každý človek prežíva stratu inak?
Pri smútení môžeme prechádzať určitými obdobiami. Na začiatku býva šok. Aj keď vieme, že náš blízky zomiera, a na jeho smrť sa pripravujeme, samotný odchod nás môže hlboko zasiahnuť. Smrť v sebe vždy nesie niečo nepoznané a tajomné.
Potom prichádza obdobie veľkého smútku, trúchlenia a postupného vyrovnávania sa so stratou. Každý človek ním prechádza individuálne.
Spoločné však máme to, že touto cestou potrebujeme prejsť. Ak sa pokúsime smútok veľmi rýchlo vytlačiť zo svojho života, môže sa nám neskôr vrátiť.
Minimálny čas na smútenie je podľa mňa aspoň jeden rok. Počas neho prejdeme všetkými ročnými obdobiami, sviatkami a rodinnými udalosťami bez zosnulého. Postupne sa učíme zvládať situácie, v ktorých bol predtým náš blízky prítomný.
Osobitne citlivý býva dátum úmrtia. Ľudia, ktorí stratili niekoho blízkeho, si často veľmi presne pamätajú deň aj okolnosti, za ktorých sa to stalo. Podľa toho, ako sa so stratou vyrovnávajú, môže byť výročie veľmi bolestivé.
V celom procese je nesmierne dôležité, aby sme mali niekoho, s kým sa môžeme rozprávať.
Ľudská blízkosť je nenahraditeľná. Niekedy ani nepotrebujeme, aby nám druhý človek niečo vysvetľoval alebo radil. Potrebujeme, aby nás vypočul. A aby bol ochotný počúvať aj vtedy, keď opakovane rozprávame ten istý príbeh, vraciame sa k posledným chvíľam alebo k okolnostiam úmrtia.
Ako môžeme rozpoznať, že človek sa so stratou blízkeho nedokáže vyrovnať sám a potrebuje odbornú pomoc?
Je to veľmi individuálne. Každý človek potrebuje svoj čas.
Ak však človek ani po dlhšom čase nedokáže urobiť nijakú zmenu, môže to byť signál, že potrebuje podporu. Napríklad nedokáže vstúpiť do izby zosnulého alebo sa dotknúť jeho osobných vecí. Neznamená to, že ich musí hneď odložiť alebo vypratať. Dôležité je citlivo sa pýtať, čo mu bráni urobiť ďalší krok a čo by potreboval, aby sa mohol postupne znovu zapájať do života.
Po smrti blízkeho človeka sa totiž potrebujeme postupne znovu napojiť na život. Ten, kto zomrel, podľa našej viery vstupuje do večnosti, ale my zostávame tu. A musíme sa naučiť žiť bez jeho fyzickej prítomnosti.
Niekedy to znamená aj prevziať úlohy, ktoré predtým vykonával zosnulý, alebo nanovo usporiadať rodinný život. Premýšľame, kto bude pokračovať v tom, čo robil, ako sa zmenia naše povinnosti a vzťahy.
Môžeme sa ho citlivo opýtať: „Čo by si teraz potreboval? Ako ti môžeme pomôcť urobiť ďalší krok?“
Keď sa stretneme s človekom, ktorému zomrel niekto blízky, často nevieme, čo povedať. Ktorým vetám by sme sa mali vyhnúť a čo mu môže skutočne pomôcť? Napríklad: „Musíš byť silný“, „Čas všetko zahojí“ alebo „Už sa netrápi, už je mu lepšie.“
S takýmito lacnými odpoveďami by sme mali byť veľmi opatrní. Človeku, ktorý práve niekoho stratil, nemusia vôbec pomôcť.
Oveľa dôležitejšia je ľudská blízkosť a ochota počúvať, čo skutočne prežíva.
Po smrti blízkeho sa niekedy objavujú aj výčitky. Čo môže pomôcť človeku, ktorý si vyčíta, že pri ňom nebol alebo sa s ním nestihol rozlúčiť?
Niekedy sa za smútkom skrýva aj pocit viny. Pozostalý si napríklad vyčíta, že nebol pri svojom blízkom v okamihu smrti. Možno mu v tom zabránili okolnosti, ktoré nemohol ovplyvniť, no napriek tomu má pocit, že niečo zanedbal.
Vtedy potrebuje priestor, aby o svojich pocitoch mohol hovoriť. Postupne sa môže učiť odpustiť aj sám sebe.
Čas v tomto procese zohráva dôležitú úlohu. S odstupom dokážeme niektoré udalosti vidieť inak. Keď o nich rozprávame, môžeme si postupne poskladať celý príbeh a objaviť súvislosti, ktoré sme predtým nevnímali.
Pri sprevádzaní pozostalých možno využiť aj rôzne terapeutické postupy. Jedným z nich je napísanie listu zosnulému.
Človek môže napísať, za čo je svojmu blízkemu vďačný, čo mu ešte chcel povedať, ale nestihol, alebo za čo by ho chcel poprosiť o odpustenie.
Môže sa tiež zamyslieť nad tým, čo by mu zosnulý pravdepodobne odkázal, keby sa s ním ešte mohol porozprávať.
Takéto cvičenie môže byť veľmi uzdravujúce. Vždy však musíme rešpektovať človeka, ktorého sprevádzame. On sám určuje tempo aj spôsob, akým sa chce so svojou stratou vyrovnávať.
Niekedy sa stáva, že priatelia sa začnú pozostalému vyhýbať. Nevedia, či môžu hovoriť o zosnulom, či sa majú opýtať, ako sa cíti, alebo radšej počkať, kým túto tému otvorí sám. Ako sa v takej situácii zachovať?
Ľudská blízkosť, citlivosť a súcit sú nenahraditeľné. Nemali by sme však nikoho nútiť, aby hovoril o niečom, na čo ešte nie je pripravený.
Každý prechádza smútením inak. Niekto potrebuje veľa rozprávať, iný sa postupne vracia k životu prostredníctvom práce alebo činností, ktoré mu dávajú zmysel.
Predstavme si napríklad muža, ktorému zomrela manželka. Začne opravovať dom, pracovať v záhrade alebo dokončovať niečo, čo spolu plánovali.
Aj toto môže byť jeho spôsob, ako sa vyrovnáva so stratou. Niečo nové vytvára, dokončuje a postupne sa znovu zapája do života.
Práve cez tieto činnosti sa k nemu môžeme priblížiť. Môžeme sa zaujímať o to, čo robí, a prirodzene s ním nadviazať rozhovor.
Možno časom sám povie: „Moja manželka by bola rada, keby toto videla. Nestihol som to dokončiť, kým žila.“
Takto sa môže otvoriť aj téma zosnulého bez toho, aby sme ju nasilu vyvolávali.
Dôležité je vytvoriť bezpečný priestor a dôveru. Pozostalý musí cítiť, že môže hovoriť, ale aj mlčať.
Ľudia, ktorí prežívajú stratu, často hovoria, že im nepomáha, keď ich okolie príliš rýchlo núti vrátiť sa do bežného života. Potrebujú predovšetkým citlivosť a rešpekt.
A čo plač? Je správne nechať človeka vyplakať sa, aj keď plače opakovane alebo veľmi dlho? Alebo by sme sa mali pokúsiť jeho plač zastaviť?
Plač považujem za veľký dar. Je dôležité dovoliť človeku plakať tak dlho, ako potrebuje, aj keď sa to opakuje.
Slzy sú súčasťou uzdravujúceho procesu. Očisťujú nielen naše oči, ale aj telo a pomáhajú nám spracovávať to, čo prežívame. Preto by sme plač nemali potláčať.
Zároveň je však dobré, aby človek postupne nachádzal aj nový pohľad na svoj život. Aby nezostal iba pri bolesti a smútku, ale dokázal sa znovu otvárať tomu, čo prichádza.
Niekedy práve cez plač postupne dospejeme k miestu, z ktorého sa môžeme znovu pohnúť ďalej.
V živote sa totiž stáva, že niečo odchádza, ale zároveň sa otvára priestor pre niečo nové.
Nedávno som počula myšlienku od človeka, ktorý prechádzal náročnou životnou skúsenosťou. Hovoril, že keď nás Pán Boh skúša, nerobí to preto, aby nám iba niečo vzal. Keď nám niečo berie, chce nám dať ešte niečo viac.
V tomto období si osobitne pripomíname našich zosnulých a neskôr prídu Vianoce. Ako zvládnuť tieto dni bez človeka, ktorého sme milovali? Čo robiť so spomienkami a rodinnými tradíciami, ktoré nám ho pripomínajú?
Myslím si, že je veľmi dôležité zachovať si spojenie s predchádzajúcimi generáciami.
Keď prichádzame na cintorín alebo na miesto, ktoré nám pripomína zosnulého, vyjadrujeme tým, že tento človek bol súčasťou nášho života a že my pokračujeme v tom, čo nám odovzdal.
Možno sa tam znovu dotkneme bolestivých spomienok a príde aj plač. Zároveň však môžeme vnímať, že náš život pokračuje.
Podobne je to počas Vianoc. Ak cítime potrebu nechať pri stole miesto pre človeka, ktorý už s nami nie je, môžeme to urobiť. Aj takýmto spôsobom si môžeme pripomenúť jeho prítomnosť v našom živote.
Nemusíme sa báť ani vnútorného rozhovoru so zosnulým. Môžeme si položiť otázku: „Čo by mi teraz povedal? Ako by sa na túto situáciu pozeral? Čo by mi poradil?“
Myslím si, že je zaujímavé, ako k nám niekedy takéto posolstvo príde. Môžeme vnímať určité znamenie, že nám človek z večnosti pomáha, že je pri nás alebo že si žiada našu modlitbu.
Aj to môže byť určitým posolstvom. Možno si uvedomíme, že by sme za neho mali dať odslúžiť svätú omšu, viac sa za neho modliť alebo získať pre jeho dušu úplné odpustky.
Vnímam v tom vzájomnú prepojenosť, ktorá je pre nás tajomstvom.
Myslíte si, že kresťania, ktorí veria vo večný život, by mali smrť znášať ľahšie než ostatní? Pomáha nám viera prijať stratu blízkeho človeka?
Myslím si, že viera je pre človeka veľkou milosťou. Neustále nám pripomína, že náš život smeruje k plnosti, ktorú očakávame vo večnosti.
Pred časom som počula jednu myšlienku, ktorá mi zostala v pamäti: „Čo ak by sa človek po smrti ocitol pred skutočnosťou, že to, čomu celý život veril, tam nie je?“
Aj v takom prípade by jeho viera nebola zbytočná. Ak sa počas života snažil konať dobro, žiť pravdivo, budovať dobré vzťahy a pomáhať druhým, už tu na zemi získal veľmi veľa.
Viera mu pomáhala zvládať utrpenie, ťažkosti a náročné situácie. Bola zdrojom sily a nádeje.
A ak po smrti nájde to, v čo celý život veril, jeho život dosiahne očakávanú plnosť.
Preto si myslím, že dobrý život a dobré vzťahy majú veľký význam pre veriacich aj neveriacich. Viera však človeku navyše ponúka duchovný rozmer a zdroje, z ktorých môže čerpať aj v najťažších chvíľach.
Pri sprevádzaní ľudí ste sa stretli s mnohými náročnými životnými situáciami. Je niečo, čo vás tieto skúsenosti naučili o smrti? Spomeniete si na konkrétny príbeh, ktorý vám zostal v pamäti?
Moje prvé povolanie bolo zdravotná sestra. Keď som prvýkrát zažila smrť pacienta v nemocnici, bol to pre mňa veľký šok.
Zrazu som si uvedomila, že jedna vec je starostlivosť o ľudské telo a druhá otázka, čo sa v okamihu smrti deje s dušou človeka.
Táto skúsenosť ma priviedla k presvedčeniu, že sa nemôžeme starať iba o telo, hoci je to nesmierne dôležité. Potrebujeme vnímať aj psychické a duchovné potreby človeka.
Neskôr som mala možnosť sprevádzať viacerých ľudí prostredníctvom counselingových rozhovorov a terapeutickej práce v oblasti smútenia.
Každé takéto stretnutie je pre mňa obohatením.
Spomeniem aj jednu svoju nedávnu skúsenosť.
Žijem v komunite sestier a v tomto roku nám zomreli tri staršie sestry.
Na smrť prvej sestry som bola do istej miery pripravená. Bola som jej nablízku a mohla som ju sprevádzať.
Smrť druhej sestry prišla nečakane, ale aj pri nej som mala možnosť byť prítomná.
Tretí odchod bol pre mňa najťažší. Nebola som pri tejto sestre, iba som dostávala správy o tom, že sa jej zdravotný stav zhoršuje.
Keď som sa neskôr zamýšľala nad týmito tromi skúsenosťami, uvedomila som si, že pri prvých dvoch sestrách som mala vnútorný pokoj. Vedela som, že som pri nich bola a urobila som, čo som mohla.
Pri tretej sestre som však cítila, že niečo zostalo nedokončené. Akoby vo mne zostala uzavretá časť príbehu, ku ktorej som sa nevedela dostať.
Neskôr sme mali v komunite spoločné stretnutie, počas ktorého sme hovorili o sestrách, ktoré odišli do večnosti. Spomínali sme, čím nás obohatili a čo pre nás znamenali.
Na spoločnom stretnutí som mohla hovoriť aj o tretej sestre: o tom, čím bola pre mňa prínosom, ako som prežívala jej odchod a čo vo mne zostalo. Práve počas tohto rozhovoru som pocítila veľkú vnútornú úľavu.
Bolo to pre mňa prekvapujúce. Uvedomila som si, akú silu môže mať obyčajné rozprávanie. Niečo, čo vo mne dovtedy zostávalo uzavreté, sa zrazu otvorilo.
Dokázala som sa na celý jej odchod pozrieť inak. Cítila som sa slobodnejšia vo vzťahu k tejto sestre aj k celej situácii.
Uvedomila som si, že niekedy v nás zostane niečo neuzatvorené a nedokážeme urobiť ďalší krok.
Keď si dovolíme hovoriť o tom, čo sme prežili, a niekto nás skutočne počúva, môžeme sa na svoju stratu pozrieť inak a postupne sa znovu zapájať do života.
PhDr. Renáta Jamborová, PhD. je rehoľná sestra a provinciálna predstavená Spoločnosti sociálnych sestier. Pôsobí ako pedagogička na Katedre counselingu Teologickej fakulty Trnavskej univerzity a zastáva funkciu zástupkyne predsedu Konferencie vyšších rehoľných predstavených na Slovensku (KVRPS). Venuje sa counselingu a sprevádzaniu ľudí v náročných životných situáciách.
