Kým sa v niektorých oblastiach teologickej diskusie o tejto téme hovorí skôr zdržanlivo, v ľudovej zbožnosti a vo všeobecných náboženských predstavách má značnú príťažlivosť. Siaha od jednoduchej modlitby k anjelovi strážcovi cez gýčové zobrazenia až po ezoterické špekulácie. Predstavy o anjeloch alebo bytostiach podobných anjelom sa objavujú aj v niektorých prúdoch prírodnej spirituality. Nemožno z toho však vyvodzovať všeobecné závery o ekologickom hnutí. Zodpovednosť za stvorenstvo a viera, že celá príroda má dušu, sú dve rozdielne veci.
V kultúre, ktorú po stáročia formovali judaizmus a kresťanstvo, zanechali anjeli, rovnako ako predstavy síl odporujúcich Bohu, výrazné stopy v umení, jazyku a zvykoch. Ich zobrazovanie sa menilo spolu s náboženskými a estetickými predstavami jednotlivých období. O to dôležitejšie je rozlišovať medzi biblickou a cirkevnou tradíciou a jej meniacimi sa obraznými vyjadreniami.
Význam slova
Hebrejské slovo malʾākh, v množnom čísle malʾākhîm, znamená „posol“; rovnaký význam má aj grécke ἄγγελος (ángelos), z ktorého pochádza latinské angelus. Toto slovo môže pôvodne označovať aj ľudského posla. V zmysle, o ktorom hovoríme tu, označuje nebeské stvorenia, ktoré slúžia Bohu a ohlasujú jeho vôľu. Samotné pomenovanie teda spája ich pôvod a poslanie: anjel nehovorí ani nekoná z vlastnej moci, ale ako Boží posol.
V židovsko-kresťanskej tradícii stoja anjeli pred Božím trónom, klaňajú sa Bohu a ospevujú jeho slávu. Augustín a Gregor Veľký zdôrazňujú, že ich pomenovanie vyjadruje službu. To však neznamená, že ich existencia sa redukuje iba na určitú funkciu či básnický obraz. Podľa kresťanského chápania sú duchovnými stvoreniami obdarenými poznaním a vôľou; nemajú telo ako človek. Ich obrazné zobrazovanie v ľudskej podobe umožňuje ich službu vyjadriť v príbehu a obraze, no nevystihuje úplne ich duchovnú prirodzenosť (porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 328 – 330).
V biblických príbehoch anjeli sprevádzajú Božie zjavenie a jeho spasiteľné konanie. Dosvedčujú jeho doxu, jeho slávu, a slúžia mu v nebeskej bohoslužbe. Keď sa hovorí o padlých anjeloch, ide naopak o zavinené odvrátenie stvorených duchov od Boha. Neznamená to, že by proti Stvoriteľovi stála rovnako mocná sila. Aj zlo zostáva obmedzené a nemôže zrušiť Božiu vládu.
Anjeli ako výraz Božej veľkosti a jeho vôle spasiť človeka
Spoločná viera prvotnej Cirkvi tvorí základ, na ktorom neskôr stavali teologické a duchovné výklady. Dobrí anjeli žijú v spoločenstve s Bohom a slúžia jeho vôli spasiť človeka. Ich sláva poukazuje na dobrotu ich Stvoriteľa. Dosvedčujú, že svet nie je ponechaný sám na seba a že zlo nebude mať posledné slovo. Táto viera sa spája s bdelosťou a zodpovednosťou: Božia pomoc nerobí ľudské konanie zbytočným, ale povzbudzuje k nemu.
Kristus a anjeli
Anjeli sú zameraní na Krista a slúžia jeho dielu spásy. List Hebrejom ich nazýva „služobnými duchmi, poslanými slúžiť tým, čo majú zdediť spásu“ (Hebr 1, 14). Ježiš Kristus je stredom a hlavou, počiatkom i cieľom stvorenia: „Veď v ňom bolo stvorené všetko na nebi i na zemi, viditeľné i neviditeľné, tróny aj panstvá, kniežatstvá aj mocnosti. Všetko je stvorené skrze neho a pre neho“ (Kol 1, 16).
Kristus je jediným prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi (porov. 1 Tim 2, 5). Služba anjelov nepridáva k jeho spasiteľnej moci nič, čo by jej chýbalo, ani nepredstavuje ďalšiu inštanciu, ktorá by musela vstupovať medzi neho a veriacich. Boh však dáva svojim stvoreniam účasť na svojom pôsobení. Tak ako svätí, aj anjeli patria do spoločenstva tých, ktorí ho oslavujú; ako duchovné stvorenia sa však zároveň od nás ľudí odlišujú. Ich blízkosť povzbudzuje Cirkev, aby sa celkom upriamila na Krista.
Anjeli ako spoluslúžiaci pri liturgii
Podľa svedectva Svätého písma anjeli slúžia Bohu nebeskou bohoslužbou (porov. Iz 6; Zjv 4-5). Liturgia Cirkvi má účasť na tejto oslave Boha. Je teda viac než ľudským pokusom napodobniť nebo. Kristus v nej spája svoju putujúcu Cirkev s nebeským spoločenstvom. Druhý vatikánsky koncil opisuje pozemskú liturgiu ako predobraz účasti na nebeskej liturgii (porov. Sacrosanctum Concilium, 8).
Kniha Zjavenia opisuje anjela, ktorý pri nebeskom oltári prináša kadidlo spolu s modlitbami svätých (porov. Zjv 8, 3 – 4). Tento obraz ukazuje, že naša modlitba je zahrnutá do Božej nebeskej skutočnosti. Neznamená to, že by nás Boh bez takéhoto sprostredkovania nemohol počuť. Nebeské spoločenstvo nesie našu modlitbu spolu s nami.
Ján Zlatoústy opisuje slávenie Eucharistie slovami: „V tom čase obklopujú kňaza aj anjeli; celá svätyňa a priestor okolo oltára sú naplnené nebeskými zástupmi na počesť toho, ktorý leží na oltári.“ Tento úryvok sa nachádza v jeho spise O kňazstve VI, 4 (porov. De sacerdotio VI, 4). Aj Ambróz pripomína: „Nepochybuj o prítomnosti anjela, keď je prítomný Kristus, keď sa Kristus obetuje“ (Expositio Evangelii secundum Lucam I, 12; porov. uvedenie prameňa u Karl-Augusta Wirtha, „Engel“, časť IV.A).
Výraz „nebo na zemi“ opisuje túto sviatostnú skutočnosť. Konkrétne spoločenstvo veriacich je prijaté do spoločenstva, ktoré presahuje jeho viditeľné hranice. Práve tým získava spoločné slávenie svoju hĺbku: zhromažďujeme sa okolo Krista, ktorý nás spája so živými i s tými, ktorí už dosiahli zavŕšenie. List Hebrejom hovorí o prístupe k vrchu Sion, k nebeskému Jeruzalemu, k nespočetným anjelom v slávnostnom zhromaždení a k Ježišovi, prostredníkovi novej zmluvy, ktorého krv hovorí mocnejšie než Ábelova krv (porov. Hebr 12, 22 – 24).
Anjeli a oslava Boha
Svätý Benedikt spája túto vieru s veľmi triezvym usmernením pre modlitbu: „Veríme, že Boh je všade prítomný a Pánove oči na každom mieste pozorujú dobrých i zlých. Bez akejkoľvek pochybnosti tomu však máme veriť najmä vtedy, keď konáme bohoslužbu. Preto vždy pamätajme na prorokove slová: ‚Slúžte Pánovi s bázňou.‘ ‚Spievajte žalmy múdro.‘ ‚Pred tvárou anjelov ti budem spievať žalmy.‘ Uvažujme teda, ako máme stáť pred tvárou Boha a jeho anjelov, a pri spievaní žalmov stojme tak, aby naše srdce bolo v súlade s naším hlasom“ (RB 19, 1 – 7).
Prítomnosť anjelov tu vedie k sústredenosti. Kto sa modlí, má byť srdcom pri tom, čo vyslovujú jeho pery. Aj unavená, roztržitá či skúšaná modlitba sa môže vložiť do väčšieho chválospevu. Náš spev nemusí vlastnou silou vytvoriť plnosť, na ktorej má účasť. Môže sa ňou nechať niesť a zároveň sa stávať čoraz pravdivejším.
Anjeli a Cirkev
Spojenie anjelov a Cirkvi názorne vyjadruje sakrálne umenie: anjeli klaňajúci sa pri oltári a bohostánku, postavy nesúce svietniky či nebeské chóry na klenbách chrámov. Tieto obrazy nám pripomínajú, že oslava Boha predchádza naše zhromaždenie. Keď sa veriaci zídu, nezačínajú bohoslužbu, ktorá predtým nikde neexistovala; pripájajú sa k oslave Boha celou jeho Cirkvou.
V speve Sanctus sa ich spev spája s trojnásobným „Svätý“ nebeského sveta. V byzantskej božskej liturgii toto spojenie vyjadruje aj Cherubínska pieseň: sláviaci tajomným spôsobom predstavujú cherubínov a pripravujú sa prijať Kráľa všetkých. Neznamená to premenu človeka na anjela, ale jeho účasť na spoločnej službe pred Bohom.
Cirkev zároveň prosí o ochranu nebeských mocností. Byzantské hymny vzývajú Michala a ostatných archanjelov ako vodcov nebeských zástupov a na ich príhovor prosia o ochranu pred nebezpečenstvami. Vyjadruje sa tým dôvera, ktorá pozná vlastnú slabosť a otvára sa Božej pomoci. Úcta k anjelom má viesť k vernosti, modlitbe a láske.
Anjeli – poslovia, záchrancovia, sprievodcovia
Už mená troch archanjelov odkazujú na Boha: Gabriel znamená približne „Boh je moja sila“, Rafael „Boh uzdravuje“ a Michael „Kto je ako Boh?“. Ich mená sú akoby krátkymi vyznaniami viery. Ohlasujú Božiu moc a uzdravujúcu blízkosť a pripomínajú, že nijaké stvorenie nesmie zaujať jeho miesto.
Boh posiela svojich anjelov, aby ľudí pozdvihovali, sprevádzali a otvárali jeho vôli. Keď Eliáš vyčerpaný leží pod borievkou a želá si zomrieť, dotkne sa ho anjel a dá mu chlieb a vodu. Pomoc sa začína tým, čo vyčerpaný človek potrebuje; až potom môže pokračovať v ceste (porov. 1 Kr 19, 1 – 8). Je v tom trvalá duchovná múdrosť: Boh vo svojej starostlivosti rešpektuje hranice človeka a posilňuje ho na ďalší krok.
Abrahám a Sára prijímajú pri duboch Mamreho troch mužov; pri tomto stretnutí Pán prisľúbi narodenie syna (porov. Gn 18). Príbeh spája ľudskú pohostinnosť so stretnutím s Bohom; dvaja z návštevníkov sú následne výslovne označení za anjelov (porov. Gn 19, 1). Kresťanská obrazová tradícia navyše v tejto scéne videla odkaz na tajomstvo Najsvätejšej Trojice. Mojžiš zasa stretáva Pánovho anjela v plameni horiaceho kra a počuje tam Božie volanie (porov. Ex 3, 1 – 6).
Gabriel oznamuje Zachariášovi narodenie Jána Krstiteľa a Márii prináša zvesť o vtelení Božieho Syna (porov. Lk 1, 11 – 38). Jozefa vo sne anjel povzbudí, aby prijal Máriu k sebe; neskôr dostáva príkaz odviesť dieťa a jeho matku do bezpečia v Egypte (porov. Mt 1, 20 – 24; 2, 13). Aj mudrci sú vo sne varovaní, aby sa nevracali k Herodesovi; na tomto mieste sa však anjel výslovne nespomína (porov. Mt 2, 12).
Pastierom anjel ohlasuje narodenie Spasiteľa a nebeské zástupy sa pripájajú k chválospevu (porov. Lk 2, 9 – 14). Pri prázdnom hrobe nebeskí poslovia privádzajú ženy k veľkonočnej zvesti. Anjeli v Knihe Zjavenia napokon pôsobivými obrazmi odhaľujú súd, ochranu a zavŕšenie. Pri všetkých týchto stretnutiach upriamujú pozornosť na Božie konanie.
Ich služba môže mať aj korigujúci charakter: prerušia cestu, varujú alebo spochybnia dovtedajšiu istotu človeka. Mimoriadne názorne to ukazuje príbeh o Balámovi (porov. Nm 22, 22 – 35). Božia pomoc nepotvrdzuje každý náš zámer. Niekedy spočíva práve v tom, že nás uchráni pred nesprávnou cestou a nanovo nás učí počúvať.
Človek anjelom
Blahoslavenýkardinál John Henry Newman vyjadruje osobné povolanie človeka týmito slovami: „Som povolaný urobiť niečo alebo byť niekým, k čomu nie je povolaný nikto iný; mám miesto v Božom pláne, na Božej zemi, ktoré nemá nikto iný. […] Na svojom mieste som rovnako potrebný ako archanjel na svojom.“ V tej istej meditácii hovorí o tom, že sa človek môže na svojom mieste stať anjelom pokoja a hlásateľom pravdy. Nejde o vyvyšovanie seba samého, ale o dôveru, že Boh chce každého človeka pre konkrétnu úlohu (porov. Newman, Meditations and Devotions, III, „Hope in God—Creator“).
Ľudia sa tým svojou prirodzenosťou nestávajú anjelmi. Svojou službou však môžu pripomínať ich poslanie: slovom, ktoré zasiahne skľúčeného človeka; návštevou, ktorá prelomí samotu; pomocou, vďaka ktorej možno zvládnuť ďalší deň; pravdivým varovaním, ktoré uchráni pred škodou. Kto sa nechá poslať Bohom, nemusí byť mimoriadne silný ani dokonalý. Často stačí ochota obrátiť sa k druhému človeku s pozornosťou a spoľahlivo pri ňom stáť.
Viera v anjelov nás tak privádza priamo k zodpovednosti každodenného života. Môžeme vedieť, že sme chránení, a sami chrániť; prijímať útechu a odovzdávať ju ďalej; prijať pomoc a pomáhať druhým. Boží poslovia upriamujú náš pohľad na Pána, ktorého dobrota je väčšia než náš strach. Pod jeho ochranou môžeme kráčať svojou cestou a jeden pre druhého sa stávať znameniami jeho blízkosti.
