Na Slovensku sme tento rok doposiaľ zaznamenali menovania troch nových biskupov. Okrem zmien v diecézach Košice a Žilina zažila zmenu aj Gréckokatolícka eparchia v Bratislave. Z tohto pohľadu je nasledujúca esej Dr. Andreasa Thiermeyera obohacujúcim pohľadom na osobu a úlohu biskupa v jeho historickom vývoji až po súčasnosť.
Otázka, aký má byť dobrý biskup, sa netýka iba samotných biskupov. Dotýka sa celej Cirkvi. Kňazi, diakoni, rehoľníci aj laici na vlastnej skúsenosti poznávajú, či spôsob vedenia diecézy vzbudzuje dôveru, chráni slabších a povzbudzuje k viere. Biskup zasa potrebuje ich skúsenosti, spoluprácu a modlitby. Bez spoločenstva, ktorému slúži, nemožno jeho poslanie správne pochopiť.
Dejiny Cirkvi ponúkajú množstvo príkladov dobrých pastierov, ale aj varovaní pred zneužívaním duchovnej autority. Prvé kresťanské spoločenstvá hľadali spôsob, ako zabezpečiť spoľahlivé vedenie. Cirkevní otcovia vyzdvihovali dôstojnosť biskupského úradu, no zároveň otvorene kritizovali tých, ktorí svoje poslanie zanedbávali. Neskôr vznikali pravidlá a cirkevné štruktúry, ktoré mali túto službu chrániť.
Na toto dedičstvo nadväzujú aj súčasní pápeži. Hoci každý z nich zdôrazňuje trochu inú stránku biskupského poslania, v jednom sa zhodujú: dobrého pastiera možno spoznať podľa toho, či jeho život pripomína Krista.
Kristus je vzorom každého pastiera
Biskupská služba má svoj pôvod v Ježišovi Kristovi. On je Dobrý pastier, ktorý pozná svoje ovce po mene a dáva za ne život. Keď Petrovi zveril starostlivosť o svoje stádo, najprv sa ho pýtal na lásku.
Táto postupnosť je dôležitá. Ježiš nezveril Petrovi vlastníctvo nad ľuďmi, ale zodpovednosť za nich. Cirkev zostáva Kristova, nie biskupova.
Rovnako výrečný je obraz umývania nôh apoštolom. Ježiš ukazuje, že skutočná autorita sa prejavuje službou. Ten, kto vedie druhých, musí byť pripravený skloniť sa k nim.
Už Nový zákon varuje pred svojvoľným vykonávaním duchovnej moci. Prvý Petrov list vyzýva predstavených, aby sa o zverené spoločenstvo starali ochotne a boli mu príkladom. Apoštol Pavol vníma seba a svojich spolupracovníkov ako pomocníkov radosti veriacich.
Pastoračné listy zas od cirkevných predstavených vyžadujú rozvážnosť, pohostinnosť, schopnosť vyučovať a slobodu od chamtivosti či násilia.
Nejde iba o vlastnosti, ktoré dopĺňajú správne učenie. Práve podľa správania predstavených ľudia často posudzujú, či sa evanjelium skutočne žije.
Biskup preto nemá venovať pozornosť iba aktívnym, úspešným a spoľahlivým členom Cirkvi. Jeho starostlivosť patrí aj tým, ktorí nesúhlasia, zápasia s vlastnými slabosťami alebo sa od cirkevného života vzdialili.
Ako vznikalo biskupské vedenie Cirkvi
V najstarších kresťanských textoch ešte nenachádzame úplne jednotné označenia cirkevných služieb. Výrazy episkopos, teda dozorca alebo strážca, a presbyteros, čiže starší, sa niekedy významovo prekrývali.
Nemožno preto automaticky predpokladať, že každá novozákonná zmienka o biskupovi označuje úrad v takej podobe, ako ho poznáme dnes. Zároveň však prvotná Cirkev nebola spoločenstvom bez pravidiel a zodpovedného vedenia.
Dôležitým svedectvom je Prvý Klementov list, ktorý vznikol približne na konci prvého storočia. Reaguje na situáciu v Korinte, kde boli z funkcií odstránení osvedčení cirkevní predstavení. Rímska cirkev v liste pripomína, že apoštoli ustanovovali vhodných mužov a starali sa aj o ich nástupcov. Spomína sa pritom aj súhlas spoločenstva.
Zmyslom tejto postupnosti bolo zabrániť svojvôli a zachovať kontinuitu cirkevnej služby.
Podobne starokresťanský spis Didaché vyzýva veriacich, aby si vyberali biskupov a diakonov, ktorí sú mierni, pravdiví, dôveryhodní a nepodliehajú túžbe po peniazoch.
Polykarp zo Smyrny vo svojom Liste Filipanom zdôrazňuje, že cirkevní predstavení majú navštevovať chorých, starať sa o vdovy a siroty, pomáhať tým, ktorí zišli zo správnej cesty, a pri posudzovaní druhých pamätať na vlastnú potrebu odpustenia.
Už v najstarších kresťanských spoločenstvách teda patrila starostlivosť o slabých k základným povinnostiam cirkevného vedenia.
Ignác Antiochijský: Biskup má spájať, nie rozdeľovať
Začiatkom druhého storočia nachádzame u svätého Ignáca Antiochijského jasnejšie rozlíšenie medzi biskupom, presbytermi a diakonmi.
Biskup je podľa neho viditeľným znamením jednoty miestnej Cirkvi. Táto jednota je úzko spätá so slávením Eucharistie.
Ignác nechce, aby sa kresťanské spoločenstvo rozpadlo na skupiny, z ktorých by si každá nárokovala výlučné vlastníctvo pravdy. Jednota však neznamená iba organizačnú poslušnosť. Zahŕňa spoločnú vieru, bohoslužbu a konkrétnu pomoc núdznym.
Vo svojich listoch Ignác prirovnáva presbyterov k strunám lýry. Každá má svoju úlohu, ale až spoločne vytvárajú harmonický zvuk.
V Liste Polykarpovi zároveň pripomína, že biskup sa má modliť za všetkých, venovať pozornosť jednotlivcom, trpezlivo znášať aj náročných ľudí a primerane pomáhať tým, ktorí sú zranení.
Výslovne spomína aj otrokov a otrokyne. Hoci tým neodstraňuje spoločenské rozdiely svojej doby, zdôrazňuje, že pozornosť pastiera nesmie závisieť od spoločenského postavenia človeka.
Z Ignácovho učenia vyplýva jednoduchá zásada: cirkevné vedenie musí poznať ľudí, ktorým slúži. Nestačí, aby bol biskup iba symbolickou postavou alebo vzdialeným správcom diecézy.
Irenej z Lyonu: Nestačí mať správnych predchodcov
Koncom druhého storočia sa svätý Irenej z Lyonu venoval otázke apoštolskej postupnosti.
Reagoval na skupiny, ktoré tvrdili, že vlastnia tajné učenie pochádzajúce od apoštolov. Irenej proti tomu postavil verejné hlásanie viery v apoštolských cirkvách a neprerušenú postupnosť ich predstavených.
Osobitne poukazoval na rímsku cirkev spojenú s apoštolmi Petrom a Pavlom. Pripomínal aj Polykarpa a ďalšie starobylé kresťanské spoločenstvá.
Apoštolská postupnosť však podľa Ireneja nemala byť iba zoznamom mien. Jej zmyslom bolo verné odovzdávanie viery.
Od biskupa sa preto očakáva nielen správne učenie, ale aj bezúhonný život.
To neznamená, že každý biskup je osobne neomylný alebo že jeho morálne zlyhanie automaticky ruší platnosť prijatej vysviacky. Znamená to však, že aj človek s platne zvereným úradom môže konať v rozpore s jeho poslaním.
Katolícke chápanie biskupskej služby preto spája apoštolskú postupnosť, vernosť učeniu a život v cirkevnom spoločenstve.
Biskup nie je oprávnený vydávať vlastné názory za záväzné učenie evanjelia.
Cyprián: Ani biskup nemá rozhodovať osamote
Svätý Cyprián z Kartága v treťom storočí zdôrazňoval jednotu biskupov a ich spoločnú zodpovednosť za Cirkev.
Hoci zastával silné chápanie biskupskej autority, dôležité rozhodnutia chcel prerokúvať so svojimi kňazmi a za účasti veriacich.
Aj dejiny sporov o dátum slávenia Veľkej noci ukazujú, že cirkevná jednota sa od začiatku vytvárala prostredníctvom rozhovorov, niekedy aj otvoreného nesúhlasu.
Koncom druhého storočia vznikol spor medzi rímskym biskupom Viktorom a kresťanskými spoločenstvami Malej Ázie, ktoré sa držali odlišnej tradície slávenia Paschy.
Irenej z Lyonu vtedy podľa cirkevného historika Euzébia vyzýval Viktora, aby pre túto odlišnosť nevylučoval celé cirkevné spoločenstvá.
Sám sa prikláňal k sláveniu Veľkej noci v nedeľu, no rozlišoval medzi vlastnou praxou a rozdielmi, ktoré ešte nemusia narúšať jednotu Cirkvi.
Aj dnešný biskup musí vedieť rozlíšiť, či sa spor týka samotnej viery, záväznej cirkevnej disciplíny alebo iba zaužívaných zvykov.
Nie každý nesúhlas si vyžaduje tvrdý zásah.
Afrát: Kto sa postará o tých, ktorých nikto nevidí?
Sýrsky kresťanský autor Afrát vo štvrtom storočí opisoval pastiersku službu prostredníctvom biblických postáv.
Jakub, Mojžiš a Dávid sa učili starať o zverených ľudí aj za cenu námahy a nebezpečenstva. Mojžiš sa dokonca prihováral za ľud, ktorý sa previnil.
Naplniteľom tohto obrazu je Kristus. Vyhľadáva vzdialených, pomáha slabým a uzdravuje zranených.
Afrát však upozorňoval aj na opačné správanie: pastier môže začať žiť na úkor svojho stáda a zabudnúť na jeho potreby.
Takéto varovanie zostáva aktuálne.
Kto si všimne starého kňaza, ktorý už nemá žiadne úlohy? Kto sa zaujíma o rodinu po tragickej strate? Kto pomôže človeku, ktorému ublížilo konanie cirkevných predstaviteľov?
Biskup nemôže osobne sprevádzať každého. Môže však vytvoriť také prostredie, aby sa na ľudí nezabúdalo len preto, že sa nevedia alebo nechcú hlasno domáhať pomoci.
Ján Zlatoústy: Duchovná autorita neznamená moc nad svedomím
Svätý Ján Zlatoústy venoval veľkú pozornosť zodpovednosti cirkevných predstavených.
Pri výbere kandidátov na vysviacku vyzýval k opatrnosti. Ak niekto zverí duchovnú autoritu človeku, ktorý je na túto službu zjavne nevhodný, nesie časť zodpovednosti aj za predvídateľné následky.
Vo svojom diele O kňazstve rozvíja ďalšiu dôležitú myšlienku: duchovný pastier nikdy nepozná vnútorný život druhého človeka úplne.
Nemôže mu jednoducho nanútiť uzdravenie ani zmenu. Potrebuje jeho dôveru, spoluprácu a ochotu.
Tento postreh je dôležitý aj dnes. Biskup či kňaz nemá automatický prístup do svedomia druhého človeka len preto, že zastáva duchovný úrad.
Ak niekomu radí, ako sa má rozhodnúť, musí rešpektovať jeho slobodu a zodpovednosť.
Duchovné sprevádzanie má človeku pomáhať, aby sa dokázal rozhodovať pred Bohom. Nemá vytvárať závislosť, v ktorej názor duchovného sprievodcu nahradí vlastné svedomie.
Augustín: „Pre vás som biskup, s vami som kresťan“
Svätý Augustín vyjadril podstatu biskupskej služby známymi slovami: „Pre vás som biskup, s vami som kresťan.“
Pripomínal tým, že biskupský úrad je zodpovednosťou a zároveň rizikom. To, že je kresťanom spolu s ostatnými, je preňho milosťou a nádejou na spásu.
Aj biskup potrebuje Kristovo vykúpenie. Aj on potrebuje odpustenie, modlitbu a pomoc druhých.
Augustín dobre poznal pokušenie tešiť sa viac zo svojho postavenia než zo služby ľuďom.
Preto hovoril o biskupskom úrade ako o službe lásky.
Táto myšlienka oslobodzuje obe strany. Veriaci nemusia svojho biskupa idealizovať ani ho posudzovať výlučne podľa jeho slabostí. Môžu si ho vážiť a zároveň s ním hovoriť otvorene.
Biskup zas nemusí predstierať, že je neomylný, sebestačný a vždy silný.
Človek, ktorý dokáže priznať vlastnú chybu a prosiť o odpustenie, bude spravidla citlivejší aj pri posudzovaní zlyhaní druhých.
Boli prví biskupi ženatí?
K dejinám biskupského úradu patrí aj otázka manželstva a celibátu.
Treba pritom rozlišovať tri veci: či mohol byť ženatý muž vysvätený, či mohol po vysviacke pokračovať v manželskom spolužití a či sa mohol duchovný oženiť až po prijatí vysviacky.
Odpovede sa v jednotlivých obdobiach a oblastiach kresťanského sveta líšili.
Nový zákon pozná ženatých cirkevných predstavených. Pastoračné listy hovoria o mužovi jednej ženy a zdôrazňujú, že má vedieť dobre viesť vlastnú domácnosť.
Tento text však neustanovuje neskoršiu disciplínu celibátu ani neprikazuje každému duchovnému, aby bol ženatý. Zdôrazňuje predovšetkým manželskú vernosť a schopnosť niesť zodpovednosť.
Zaujímavým príkladom je Synesios z Kyrény. Keď sa začiatkom piateho storočia pripravoval na prijatie biskupského úradu v Ptolemaide, otvorene vyhlásil, že nechce opustiť svoju manželku.
Jeho vyjadrenie dokladá postoj pred vysviackou, nie však všetky podrobnosti jeho neskoršieho manželského života.
Aj pri ďalších osobnostiach treba rozlišovať medzi doloženými údajmi a neskoršími predpokladmi.
Napríklad z kresťanskej rodiny Bazila Veľkého pochádzalo viacero biskupov, ale to samo osebe nič nedokazuje o ich manželskom stave. Pri Gregorovi Nysskom existujú dôvody predpokladať skoršie manželstvo, no podrobnosti zostávajú predmetom historického skúmania.
Prečo sa Východ a Západ vydali odlišnými cestami?
V latinskej Cirkvi sa požiadavka manželskej zdržanlivosti pre ženatých duchovných vyšších stupňov objavuje v právnych predpisoch najneskôr koncom štvrtého storočia.
Tieto pravidlá sa odvolávali na apoštolskú tradíciu. Samotné odvolávanie sa na tradíciu však ešte nepreukazuje, že rovnaká prax platila od začiatku vo všetkých kresťanských spoločenstvách.
Opakované vydávanie predpisov zároveň naznačuje, že ich dodržiavanie nebolo vždy samozrejmé.
Vo východnej byzantskej tradícii zohral dôležitú úlohu snem v Trulle v rokoch 691 až 692.
Jeho pravidlá zakázali biskupom pokračovať v manželskom spolužití. Ak bol kandidát na biskupský úrad ženatý, predpokladala sa dohoda o odlúčení a zabezpečení manželky v kláštore.
Na druhej strane snem potvrdil možnosť manželského spolužitia ženatých kňazov a diakonov, pričom s liturgickou službou spájal určité obdobia zdržanlivosti.
Nešlo však o pravidlá, ktoré by z ničoho nič vytvorili novú prax. Nadväzovali na starší vývoj byzantského kresťanstva.
Nemožno ich ani bez rozdielu vzťahovať na všetky východné cirkvi, pretože jednotlivé tradície sa vyvíjali odlišne.
Celibát nie je podmienkou platnosti kňazstva
Katolícka cirkev si váži celibát prijatý pre Božie kráľovstvo, ale uznáva aj legitímnu tradíciu ženatých kňazov vo východných katolíckych cirkvách.
Druhý vatikánsky koncil výslovne uvádza, že celibát nevyplýva zo samotnej podstaty kňazstva, hoci zdôrazňuje jeho osobitnú vhodnosť pre kňazskú službu.
Vo východnej tradícii sa biskupi vyberajú z neženatých duchovných.
Dôstojnosť sviatosti posvätného stavu však nezávisí od toho, či je človek ženatý alebo slobodný.
Celibát má duchovný zmysel vtedy, keď pomáha človeku slobodne sa venovať Kristovi a ľuďom. Sám osebe však nezaručuje osobnú zrelosť ani neochraňuje automaticky pred zneužitím moci.
Rovnako manželstvo neznižuje duchovnú dôstojnosť kňaza, ktorého cirkev umožňuje vysviacku ženatých mužov.
Aj latinskí biskupi by preto mali rešpektovať rodinný život východných katolíckych kňazov ako súčasť ich legitímneho povolania.
Obe životné cesty si vyžadujú zrelosť, vernosť a podporu cirkevného spoločenstva.
Čo o dobrom biskupovi hovoria poslední štyria pápeži?
Ján Pavol II., Benedikt XVI., František a Lev XIV. nadväzujú na učenie Druhého vatikánskeho koncilu.
Koncil pripomína, že biskupská vysviacka udeľuje plnosť sviatosti posvätného stavu. Biskup má úlohu učiť, posväcovať a viesť Boží ľud, pričom zostáva v spoločenstve s ostatnými biskupmi a pápežom.
Diecézny biskup má vlastnú, riadnu a bezprostrednú právomoc. Nie je teda iba miestnym vykonávateľom rozhodnutí niekoho iného, ale zároveň nemôže konať nezávisle od celej Cirkvi.
Každý zo štyroch pápežov zdôrazňuje inú stránku tejto zodpovednosti.
Ján Pavol II.: Biskup má ľuďom prinášať nádej
Ján Pavol II. sa biskupskej službe osobitne venoval v apoštolskej exhortácii Pastores gregis z roku 2003.
Biskup má podľa neho slúžiť evanjeliu tak, aby ľuďom prinášal nádej. Jeho vlastná cesta k svätosti sa uskutočňuje práve v starostlivosti o druhých.
Ohlasovanie Božieho slova, vysluhovanie sviatostí a vedenie diecézy preto nemožno od seba oddeľovať.
Nádej však neznamená predstierať, že všetko funguje dobre.
Biskup musí vedieť hovoriť aj o ťažkostiach, ubúdajúcich silách Cirkvi a sklamaniach veriacich. Jeho úlohou je pomáhať ľuďom dôverovať Bohu aj v situáciách, keď strácajú istotu.
Takáto nádej sa má prejavovať pri lôžku zomierajúceho, v malých farnostiach aj medzi ľuďmi, ktorých Cirkev sklamala.
Ján Pavol II. zároveň pripomínal, že pastoračné plány musia vychádzať z modlitby, svätosti a dôvery v Božiu milosť.
Biskup nesmie začať vnímať ľudí iba ako pomocníkov pri uskutočňovaní svojich projektov. Každý človek má hodnotu aj vtedy, keď nedokáže ničím prispieť k fungovaniu diecézy.
Benedikt XVI.: Cirkev nie je naším vlastníctvom
Benedikt XVI. pri biskupských vysviackach v septembri 2009 zdôraznil tri vlastnosti dobrého pastiera: vernosť, rozvážnosť a dobrotu.
Pripomenul pritom zásadnú vec: Cirkev nepatrí nám, ale Bohu.
Biskup preto nemá viesť diecézu tak, akoby bola jeho osobným dielom.
Vernosť neznamená iba zachovávať zaužívané postupy. Vyžaduje schopnosť odovzdávať vieru aj v nových podmienkach. Rozvážnosť znamená hľadať pravdu, aj keď je nepríjemná. Dobrota zas vyrastá zo vzťahu s Kristom.
Takýto postoj oslobodzuje biskupa od potreby neustále obhajovať vlastné rozhodnutia.
Môže prijať radu, priznať chybu alebo zmeniť smer. Nemusí udržiavať nejakú inštitúciu iba preto, že ju sám založil. Nemusí odmietať dobrý návrh len preto, že prišiel od niekoho iného.
V roku 2013 Benedikt XVI. opísal biskupa aj ako človeka, ktorého hľadanie Boha otvára potrebám druhých.
Modlitba biskupa preto nemá byť únikom od každodenných starostí ľudí. Má do nej prinášať ich konkrétne životy, mená, obavy, vďačnosť aj utrpenie.
Aj keď biskup nedokáže vyriešiť každý problém, môže sa za zverených ľudí modliť a zostať im nablízku.
František: Biskup má vedieť kráčať s ľuďmi
Pápež František často používal obraz pastiera, ktorý niekedy kráča pred stádom, inokedy uprostred neho a niekedy za ním.
Predchádza ľudí, keď im treba ukázať smer. Zostáva medzi nimi, aby poznal ich život. A kráča za nimi, keď treba pomôcť tým, ktorí zaostávajú.
Tento obraz rozvíjal aj v apoštolskej exhortácii Evangelii gaudium.
Blízkosť biskupa však nemožno merať iba počtom návštev farností, verejných vystúpení alebo fotografií s veriacimi.
Skutočná blízkosť potrebuje čas a ochotu počúvať aj nepríjemné otázky.
Biskup, ktorý prijíma iba pochvalu a súhlas, môže zostať od ľudí vzdialený, hoci sa s nimi často stretáva.
František preto zdôrazňoval synodalitu a spoločné rozlišovanie. Biskup má vlastnú zodpovednosť za rozhodnutia, ale jeho úsudok sa môže prehĺbiť práve tým, že vypočuje skúsenosti druhých.
Nikto totiž nevidí všetko.
Lev XIV.: Dobrý biskup pozná mená a príbehy svojich ľudí
Pápež Lev XIV. sa k téme biskupskej služby vrátil počas Jubilea biskupov 25. júna 2025.
Pripomenul, že aj biskup patrí do Kristovho stáda. Nie je postavený mimo ostatných veriacich.
Od biskupov očakáva jednoduchý spôsob života, otvorenosť voči ľuďom, ľudskú zrelosť a rozhodnosť pri riešení prípadov zneužívania.
Aj on nadväzuje na Augustínovo chápanie biskupského úradu ako služby lásky.
V príhovore novým biskupom 10. septembra 2026 zdôraznil poradie, ktoré nachádzame v Markovom evanjeliu: Ježiš najprv povoláva apoštolov, aby boli s ním, a až potom ich posiela hlásať evanjelium.
Vzťah s Kristom teda predchádza činnosti.
Lev XIV. zároveň pripomína veľmi konkrétne povinnosti biskupa. Má poznať mená a príbehy svojich ľudí, navštevovať ich a modliť sa spolu s nimi.
Osobitnú pozornosť má venovať starým a chorým kňazom. Ich dôstojnosť sa nestráca tým, že už nevládzu vykonávať svoje niekdajšie povinnosti.
V texte venovanom svätému Turibiovi z Mogroveja pápež vysvetľuje aj symboliku prijatia nového biskupa v katedrále.
Nový pastier neprichádza na prázdne miesto. Vstupuje do spoločenstva, ktoré má vlastné dejiny viery, radosti, bolesti a skúsenosti.
Bozk kríža pripomína pripravenosť obetovať sa. Pokropenie svätenou vodou poukazuje na spoločný krst. Modlitba a počúvanie predchádzajú ohlasovaniu.
Biskup preto nemá začínať svoje pôsobenie predstavou, že všetko musí vybudovať odznova.
Najprv potrebuje spoznať ľudí a pochopiť, čo Boh v ich životoch už vykonal.
Až potom môže správne rozpoznať, ako im má slúžiť.
