Možno je nám aj tretieho sluhu trochu ľúto. Nič nepremrhal, nič si neprisvojil. Všetko zostalo na svojom mieste. Prečo ho teda postihol taký prísny rozsudok? Čo sa vlastne stratilo, keď mohol vrátiť všetky peniaze?
Vráťme sa na začiatok podobenstva o talentoch. Pán zveruje svojim sluhom vlastný majetok. Aj tretí sluha dostáva niečo veľmi cenné. Ešte skôr, než ktokoľvek z nich niečo urobil, dostal dôveru. A pán im dopraje čas. Vracia sa až po dlhom čase.
Takto sa začína aj náš život s Bohom. Dostávame skôr, než dokážeme čokoľvek vykonať. A to, čo nám Boh zveruje, je oveľa viac než naše schopnosti a nadanie. Kristus nám dáva svoje slovo, odpustenie a spoločenstvo s ním v krste a Eucharistii. Dáva nám účasť na svojom vlastnom živote (Benedikt XVI., modlitba Anjel Pána, 16. 11. 2008).
Naša odpoveď môže vyrastať práve z tohto spojenia s ním. Prví dvaja sluhovia prinášajú rozdielny zisk. Obaja však počujú rovnakú pochvalu: Bol si verný. A obaja dostávajú rovnaké pozvanie do radosti svojho pána. Sluha, ktorý dostal dve hrivny, nemusí žiť život toho druhého. Pred Bohom môže obstáť s tým, čo dostal on sám. A Božia radosť z neho preto nie je o nič menšia.
Prísť ku Kristovi aj so svojím strachom
Práve túto dôveru však tretí sluha nedokáže prijať. „Vedel som, že si tvrdý človek,“ hovorí svojmu pánovi. Už si o ňom urobil úsudok. Skutočnosť, že mu tento pán zveril celý majetok, sa jeho srdca akoby ani nedotkla. Vidí v ňom už len niekoho, pred kým sa musí chrániť. „Tu máš, čo je tvoje.“ Peniaze síce uchoval, ale sám sa uzavrel pred dôverou svojho pána.
Možno niečo podobné poznáme aj my. Modlíme sa, no hlboko v nás zostáva obava, že Boh s nami nikdy nemôže byť spokojný. To, čo sme zanedbali a čo sa nám nepodarilo, sa nám zdá skutočnejšie než jeho dobrota. A tak nás môže od Boha vzďaľovať dokonca aj túžba robiť všetko správne.
Gregor Veľký vo svojej homílii k tomuto podobenstvu pripomína apoštola Petra. Po zázračnom rybolove Peter prosí Ježiša, aby od neho odišiel, pretože je hriešnik. Gregor mu v podstate odpovedá: Práve keď spoznávaš, že si hriešnik, nemáš od seba odháňať Pána ani odmietať to, čo môže vykonať (Homília na evanjeliá 9, 3).
Nemusíme sa teda najprv zbaviť všetkého strachu ani mať vyriešené všetky svoje vnútorné zápasy, aby sme mohli prísť ku Kristovi. Môžeme k nemu prísť aj so svojím strachom a bezmocnosťou: Pane, vezmi odo mňa strach, ktorý mám pred tebou. Pomôž mi dôverovať tvojej nesmiernej dobrote.
Prísne slová o súde nás varujú pred tým, aby sme odmietli odpovedať na Boží dar, ktorý nám bol zverený. Človek sa môže uzavrieť pred možnosťami konať dobro a premárniť svoj život. Ježiš však dnes hovorí k nám, ktorých cesta ešte nie je na konci: Neboj sa! Dôveruj a pokús sa znova otvoriť svoje srdce aj ruky, ktoré možno doteraz zvieral strach.
To, čo sme dostali, sa môže premeniť na lásku
Keď sa to podarí, Boží dar môže v našom živote prinášať ovocie. Prvé čítanie nám predstavuje ženu so šikovnými rukami. Týmito rukami pracuje a tie isté ruky otvára aj chudobnému (Prís 31, 19 – 20). Jej schopnosti sa stávajú požehnaním pre druhých. To, čo dostala, sa premieňa na lásku.
Možno nám bol zverený človek, ktorého trápenie nedokážeme odstrániť. Zostávame pri ňom, aj keď nám chýbajú slová. Počúvame ho bez toho, aby sme sa pokúšali vysvetliť jeho utrpenie. Takáto vernosť sa dá len ťažko zmerať. Pre druhého však môže znamenať veľmi veľa: So svojím životom a so všetkým, čo prežívam, mám stále u niekoho miesto.
A čo ak sa zdá, že naše úsilie neprináša nijaké ovocie? Ján Zlatoústy nachádza v slovách o peňazomencoch povzbudenie. Pán podľa jeho výkladu hovorí: „Mal si urobiť to ľahšie a to ťažšie prenechať mne“ (Homília na Matúšovo evanjelium 78, 3).
Zmysel je jednoduchý: Povedz druhému dobré slovo, ktoré mu môžeš povedať. To, či ho prijme, už nie je v tvojich rukách. Aj my sa z toho môžeme naučiť robiť to, čo je v našich silách, a výsledok prenechať Bohu.
Platí to aj vtedy, keď nám ubúdajú sily. Naša hodnota nezávisí od toho, koľko toho ešte dokážeme druhým dať. Možno sa naša dôvera teraz prejaví práve tým, že prijmeme pomoc a dovolíme druhým, aby sa o nás postarali. Aj život človeka, ktorý je úplne odkázaný na starostlivosť iných, zostáva zahrnutý Božou láskou.
Pán sa chce s nami podeliť o svoju radosť
Ako ďaleko siaha táto Božia dôvera, vidíme vo veľkonočný večer. Učeníci nechali Ježiša v jeho utrpení samého. Teraz sedia za zatvorenými dverami. Kristus prichádza medzi nich a ukazuje im svoje rany. To, čo sa stalo, sa nedá vziať späť. Oni však počujú: „Pokoj vám!“ Ježiš im dáva svojho Ducha a zveruje im poslanie sprostredkúvať odpustenie (Jn 20, 19 – 23).
Práve im znova prejavuje dôveru. Jeho odpustenie obnovuje spoločenstvo, ktoré sa rozpadlo. Z ľudí, ktorí sami zakúsili milosrdenstvo, sa môžu stať jeho poslovia. Aj ich nedokonalá láska môže slúžiť Kristovi.
Aj my si so sebou nesieme to, čo sme zanedbali. Možno aj vinu, ktorá nás už dlho trápi. S tým všetkým môžeme zostať pri Kristovi. Tam, kde ešte môžeme povedať dobré slovo alebo poprosiť o odpustenie, môže z jeho milosrdenstva vyrásť nový začiatok. A to, čo už nedokážeme napraviť, môžeme zveriť jeho milosrdenstvu.
V Eucharistii prijímame práve tohto Pána. On sám sa zveruje do našich prázdnych rúk. Môžeme mu predložiť aj svoju únavu, strach a všetko, čo v našom živote zostalo nedokončené. Z jeho obety čerpáme silu pokračovať v živote s tým, čo nám bolo dané.
„Vojdi do radosti svojho pána!“
K tomuto pozvaniu smeruje celé podobenstvo. Pán chce mať svojich sluhov pri sebe a podeliť sa s nimi o svoju radosť. Kristus, ktorý nám už dnes dáva účasť na svojom živote, túži toto spoločenstvo priviesť k naplneniu.
Jemu môžeme zveriť aj svoj nedokončený život. So všetkým dobrým, čo v ňom vyrástlo z lásky, aj so všetkým, čo ešte potrebuje jeho uzdravenie.

