Niekedy máme pocit, že náš život spočíva predovšetkým v napĺňaní očakávaní. V práci sa od nás očakáva výkon, v rodine spoľahlivosť a pre druhých by sme mali byť podľa možnosti vždy k dispozícii. A keď sa večer všetko utíši, zostáva otázka: Urobil som dnes dosť? Za touto otázkou sa často skrýva hlbšia túžba: Kto vidí moju námahu, únavu a dobrú vôľu? Pri kom môžem jednoducho byť, bez toho, aby som musel niečo dokazovať?
Dnešné evanjelium nás privádza práve k tejto podstatnej otázke. Najprv však zaznieva zákerná otázka o daniach: Je dovolené platiť daň rímskemu cisárovi? Ježišovi protivníci ho chcú dostať do pasce. Ak odpovie áno, môže vyzerať ako priateľ okupačnej moci. Ak odpovie nie, môžu ho označiť za buriča. Ježiš si nechá ukázať mincu. „Čí je tento obraz a nápis?“ – „Cisárov,“ odpovedajú mu. Nato hovorí: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu!“
Týmito slovami Ježiš obracia pozornosť od mince k niečomu oveľa dôležitejšiemu. A tu sa dostávame k podstatnej otázke: Čo patrí Bohu? Komu v najhlbšom zmysle patrí náš život?
Nesieš Boží obraz
Ranokresťanský spisovateľ Tertulián vysvetľuje tieto Ježišove slová takto: Minca nesie obraz cisára, človek však nesie obraz Boha. Preto daj „cisárovi svoje peniaze“, ale „Bohu svoju osobu“ (O modloslužbe, 15).
Nesieš Boží obraz. Tvoja dôstojnosť má korene v jeho láske. Ešte skôr, než dokážeš čokoľvek urobiť alebo dosiahnuť, Boh ťa chcel a povolal ťa do spoločenstva so sebou. Jeho láska ťa nesie aj vtedy, keď ti ubúdajú sily a sám už nevidíš cestu ďalej. Nevydarená skúška, strata zamestnania či rozpadnutý vzťah dokážu človeka hlboko zraniť. Božie áno, vyslovené nad tvojím životom, však zostáva. Aj keď potrebuješ pomoc druhých, v jeho očiach nestrácaš nič zo svojej hodnoty. Môžeš sa spoľahnúť na jeho vernosť, a to práve s tým, čo je v tvojom živote bolestivé, zranené a nedokončené.
Patriť Bohu znamená mať domov v jeho láske. Ako táto láska vyzerá, ukazuje Ježiš. Skláňa sa k nohám svojich učeníkov, vyhľadáva ľudí, ktorých si ostatní nevšímajú, a hriešnikom otvára možnosť nového začiatku. Na kríži sa nám daruje celý. Tak ďaleko ide Boh, aby nám bol nablízku. Takémuto Bohu sa môžeme zveriť. Pred ním už nemusíme neustále dokazovať svoju hodnotu. Jeho milosrdenstvo nás dvíha a v jeho blízkosti sa učíme slobode a láske.
Preto ani nijaká ľudská moc nemá právo neobmedzene rozhodovať o človeku. Každý má dôstojnosť, s ktorou nikto nesmie svojvoľne nakladať. Je Božím obrazom, Boh ho miluje a zostáva mu verný.
Boh sa svojho obrazu nevzdáva
Možno je pre nás napriek tomu ťažké pozerať sa na seba takýmito očami. Poznáme aj svoje tienisté stránky: slovo, ktorým sme niekoho zranili, premárnenú príležitosť na zmierenie či vinu, ktorá nás stále prenasleduje. Svätý Atanáz Alexandrijský nám ponúka výstižný obraz. Predstavme si portrét namaľovaný na drevenej doske, ktorý je taký zašpinený, že už na ňom takmer nemožno rozoznať tvár. Dosku však nezahodia, pretože obraz má svoju hodnotu. Ten, koho portrét zobrazuje, prichádza znova, aby mohla byť jeho podoba na tom istom dreve obnovená. Takto podľa Atanáza prichádza Kristus k nám: aby obnovil človeka stvoreného na Boží obraz (O vtelení Slova, 14).
Boh sa svojho obrazu nevzdáva. Spoznáva nás aj tam, kde sme sa sami sebe stali cudzími. V Kristovi nám vychádza v ústrety a otvára pred nami budúcnosť. Veď patríme jemu a nikto nás nemôže vytrhnúť z jeho ruky (porov. Jn 10, 28 – 29; 1 Kor 6, 19 – 20). Preto k nemu môžeme prísť aj so svojou vinou. Jeho odpustenie nám pomáha pozrieť sa pravde do očí a prevziať zodpovednosť. Priznanie chyby, prosba o odpustenie či svätá spoveď sa môžu stať začiatkom novej slobody.
Ani rany, ktoré nám spôsobili iní, nás nepripravujú o našu dôstojnosť. To, čo nám niekto urobil, nesmie mať posledné slovo o tom, kým sme. Niektoré zranenia potrebujú čas, sprevádzanie a trpezlivé uzdravovanie. Kristus zostáva pri nás aj na tejto ceste. Jeho láskavému pohľadu môžeme dôverovať viac než svojmu najprísnejšiemu úsudku o sebe.
Vidieť Boží obraz aj v druhom človeku
Kto sa učí prijímať Boží pohľad na seba, postupne sa učí pozerať jeho očami aj na druhých. Pretože rovnakú dôstojnosť má aj človek vedľa mňa. Dokonca aj ten, s ktorým si nerozumiem. Od púštneho otca Antona sa zachoval výrok: „Ak získame brata, získame Boha“ (Výroky otcov, Anton 9).
Získať človeka znamená predovšetkým vytvoriť priestor, v ktorom nám môže dôverovať. Možno to začína tým, že odložíme mobil a naozaj počúvame. Možno necháme staršieho človeka dopovedať jeho príbeh, hoci sme ho už počuli mnohokrát. Alebo sa pri hádke vzdáme poslednej zraňujúcej poznámky a necháme otvorené dvere k ďalšiemu rozhovoru. Takto môžu ľudia prostredníctvom nás zakúsiť niečo z Božej dobroty. Boha si ctíme aj tým, že sa k jeho stvoreniam správame s úctou.
Takýto postoj však presahuje náš súkromný život. K viere patrí aj zodpovednosť za spoločné dobro: konať čestne, spravodlivo sa deliť a zastávať sa ľudí v núdzi. Tam, kde sa človek stáva iba nákladovou položkou alebo predmetom pohŕdania, potrebuje jeho dôstojnosť náš hlas. Začať môžeme pri človeku, ktorému dokážeme pomôcť dnes. Naše sily sú obmedzené, no aj malý prejav pozornosti môže pre druhého znamenať veľmi veľa.
Žiť z istoty, že sme milovaní
Možno sa táto cesta začne už zajtra ráno krátkou chvíľou ticha. Skôr než si prečítame správy a začneme plánovať povinnosti, môžeme si pripomenúť: Boh je už tu. Miluje ma a z jeho lásky môžem aj dnes žiť. Nevyrieši to všetky naše problémy. Môže to však zmeniť spôsob, akým k nim pristupujeme. Možno budeme o trochu trpezlivejší sami so sebou a otvorenejší voči druhým.
Aj človek, ktorému už takmer nezostávajú sily, môže žiť z tejto istoty. Prijať pomoc môže byť prejavom dôvery. Naša dôstojnosť sa nestráca ani vtedy, keď sme odkázaní na ruky iných. V Eucharistii nám Kristus daruje svoju blízkosť. Prinášame mu celý svoj život, aj to, čo je v ňom nedokončené a bolestivé. On sám sa nám dáva za pokrm a posilňuje lásku, ktorá je v nás neraz taká unavená.
„Dávajte Bohu, čo je Božie.“ Môžeme mu zveriť samých seba, presne takých, akí dnes pred ním stojíme. Môžeme mu zveriť aj všetkých, ktorých nám zveril do starostlivosti. U neho nachádza náš život pevnú oporu. Z jeho blízkosti rastie odvaha a sila urobiť ďalší krok.
Pane Ježišu Kriste, nauč nás dôverovať tvojej láske. Obnov v nás svoj obraz a uč nás pozerať sa na druhých tvojimi očami. Daj nám odvahu konať dobro, ktoré sa dnes môže uskutočniť prostredníctvom nás. Amen.
