Ku Dňu otcov sa objavilo veľa pekných komentárov a statusov… Napríklad Hasičský záchranný zbor, Zbor väzenskej a justičnej stráže či policajti niektorých krajov na sociálnych sieťach veľmi pekne poukazovali na náročnú a zodpovednú prácu vo svojich ozbrojených zložkách, ale aj vo svojich rodinách.
Na Deň otcov sme videli aj ich ratolesti, prípadne statusy, že sú hrdinovia v uniforme aj doma a že obe povolania sú náročné a vyžadujú si celého človeka… Medzi riadkami žiarila maskulinita ako sila pozdvihnúť či skryté návody, že aj pozornosť či zodpovednosť sa dá (aj vďaka milujúcim a obetavým manželkám a mamám) rozdeliť.
Nie každý si však Deň otcov pripomína, prípadne si naň spomenie s radosťou či hrdosťou…
Jedna rehoľná sestra, ktorá pracovala vo väznici v Lime, rozpráva tento príbeh: Keď sa blížil Deň matiek, väzni sa vytrvalo dožadovali pohľadníc s blahoprianím. Postupne im nosila jednu pohľadnicu za druhou, aby mohli napísať svojim matkám. Keď sa priblížil Deň otcov, rozhodla sa, že sa na to pripraví ešte lepšie.
Priniesla si celú škatuľu pohľadníc ku Dňu otcov, aby ich mohla rozdať, kedykoľvek ju väzni o to požiadajú. Tá škatuľa leží v jej kancelárii dodnes: ani jeden z mužov si pohľadnicu nevypýtal. Rehoľná sestra tak zistila, že mnohí z mužov boli vo väzení, pretože im nikto nikdy nepovedal, kým sú.
Nikdy sa im nedostalo dôvery od muža. Osvojili si tak násilnú, falošnú a deštruktívnu mužskosť, ktorá sa objavuje vtedy, keď vlastná mužskosť nie je uznaná inými mužmi. (Richard Rohr)
Porovnajme si teraz otcovu skutočnú fyzickú smrť a otcov odchod. Veľakrát sa táto hodnota posudzuje ako ekvivalent: Keď otec zomrie, dieťa je zarmútené, lebo stratilo niekoho, koho miluje. Keď odíde, dieťa cíti úzkosť a vinu a pýta sa, čo urobilo zle, keď ho otec nemiluje.
Smrť je konečná – otec sa už nevráti. Opustenie je neurčité – dieťa hľadá, čo by pomohlo k jeho návratu. Keď otec zomrie, jeho otcovstvo žije ďalej, v hlave i v srdci jeho dieťaťa. V tomto zmysle má dieťa otca stále. Keď otec odíde, jeho otcovstvo odíde s ním. Dieťa otca nemá. Keď otec zomrie, matka jeho otcovstvo zvyčajne uchováva, takže udržuje jeho pamiatku.
Keď otec odíde, matka jeho otcovstvo umenšuje tým, že naňho zabudne alebo prechováva k nemu nenávisť. Rozdiel straty otca vidíme aj v spoločnosti: kedysi, keď otec zomrel, spoločnosť potvrdzovala dôležitosť otcovstva útechou a pomocou rodine.
Dnes, keď otec odíde, spoločnosť znižuje dôležitosť otcovstva tým, že prijíma jeho odchod s rozumnou nestrannosťou. V histórii sme sa dívali na smrť otca ako na jednu z najväčších možných tragédií v detskom živote. Dnes čoraz častejšie pozeráme na odchod otca ako na jednu z vecí, na ktorú si jednoducho treba zvyknúť. (Blankenhorn)
Milí otcovia! Ako muži isto máte radi kontext. A štruktúru, v ktorej sa nachádza. Odpusťte. Som ombudsmanom aj tých detí, adolescentov i mladých mužov a žien, ktorí také šťastie ako vaše rodiny nemali. Ste tou lepšou časťou nášho sveta. Váš život je dôležité svedectvo. A vaše otcovstvo má vzor a pôvod v Darcovi všetkých darov. Buďte na to hrdí. Vytrvajte.
A keď budete organizovať výlet alebo opekačku pre svoje deti, nezabudnite, prosím, raz za čas aj na chlapca zo susedstva, ktorý sa o otcovský vzor bude zaujímať (ak vôbec) iba v knihách, podcastoch či pýtať sa naň umelej inteligencie. To preto, aby našiel aspoň nejaké riešenie. A aby sám seba i svet presvedčil, že to „zvládne“ aj bez neho.
