Keď v týchto dňoch zapaľujeme sviečku na hrobe, myslíme na človeka, ktorý nám bol blízky. Vidíme jeho tvár, počujeme jeho hlas. Možno si spomenieme na chvíle, keď sme sa spolu smiali. Možno si znovu uvedomíme, ako veľmi nám chýba. V malom plameni sviečky sa ukrýva tichá modlitba: Pane, prijmi ho k sebe a daj mu spočinúť vo svojej láske.
S touto túžbou prichádzame k Bohu. Na slávnosť Všetkých svätých si pripomíname tých, ktorí už dosiahli plnosť života v jeho láske. Na Spomienku na všetkých verných zosnulých sa modlíme za našich zomrelých a zverujeme ich Božiemu milosrdenstvu. Oba tieto dni obracajú náš pohľad k večnému životu, ktorý nám prisľúbil Kristus.
A pritom môžeme byť smutní. Aj sám Ježiš plakal pri hrobe svojho priateľa Lazára. Pozná bolesť rozlúčky. Môžeme mu zveriť aj slzy, ktoré nikto nevidí.
Spoločenstvo plné života
Kniha Zjavenia svätého Jána nám predstavuje veľký zástup, ktorý nikto nemôže spočítať: ľudí zo všetkých národov a jazykov, zhromaždených pred Bohom (porov. Zjv 7, 9). Aký radostný obraz večnosti! Nebo je plné života. V Božej prítomnosti sa stretávajú ľudia, ktorých pozemské cesty sa možno nikdy neskrížili.
Do tohto spoločenstva patria známi svätci, ale aj nespočetné množstvo ľudí, ktorých mená nenájdeme v žiadnom liturgickom kalendári. Možno si spomenieme na niekoho, kto nás svojou dobrotou priviedol bližšie k viere. Môžeme dúfať, že tieto známe tváre raz opäť uvidíme v Božom kráľovstve.
Svätý Bernard z Clairvaux nás povzbudzuje, aby sme kráčali v ústrety tým, ktorí nás očakávajú. Nebo pre neho nie je vzdialeným a neznámym miestom, ale vytúženým spoločenstvom. Aj my sme pozvaní žiť so svätými v Božej radosti.
Božia láska v každodennom živote
Táto cesta sa začína už dnes. V Prvom Jánovom liste čítame: „Teraz sme Božími deťmi“ (1 Jn 3, 2). Práve tu sa začína naša svätosť: Boh nás miluje a prijíma za svoje deti. Jeho láska nás postupne premieňa.
Blahoslavenstvá nám ukazujú, ako sa táto premena prejavuje. Ježiš nazýva blahoslavenými milosrdných aj tých, ktorí šíria pokoj. Hovorí tiež: „Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení“ (Mt 5, 4). Všíma si človeka aj v jeho zraniteľnosti a uisťuje ho o svojej blízkosti.
Svätosť tak môže nadobúdať konkrétnu podobu uprostred každodenného života: keď niekto navštívi osamelého suseda alebo po hádke nájde odvahu zmieriť sa. Aj vyčerpaný človek, ktorý dokáže prijať pomoc, môže zakúsiť, že na svoje ťažkosti nie je sám a že ho Boh neopúšťa.
Predstavme si vitrážové okno v kostole. Keď ním prenikajú slnečné lúče, jeho farby sa rozžiaria. Podobne Božia milosť umožňuje, aby sa v každom človeku prejavilo niečo jedinečné. Aj napriek našim slabostiam a obmedzeniam sa prostredníctvom nás môže Božia dobrota dotknúť iného človeka.
Boh dokončuje to, čo zostalo nedokončené
V našom živote však zostáva veľa nedokončeného. Pri niektorých hroboch nás bolia slová, ktoré sme nikdy nevyslovili. Prosba o odpustenie prišla príliš neskoro. Niektoré vzťahy zostali poznačené nepochopením alebo bolesťou. Aj toto všetko môžeme priniesť pred Boha.
Na Spomienku na všetkých verných zosnulých prosíme: Pane, odpusť našim zosnulým ich viny. Uzdrav ich rany a dokonči dobro, ktoré si v nich začal.
Cirkev hovorí o očisťovaní. Pápež Benedikt XVI. ho vysvetľuje ako stretnutie s Kristom, ktorého láska nás očisťuje a uzdravuje.
V jeho svetle sa ukáže všetko, čo sme vykonali, aj to, čo sme zanedbali. Takéto poznanie môže byť bolestné. My však vkladáme svoju nádej do Spasiteľa, ktorý nás oslobodzuje od všetkého, čo nám ešte bráni naplno milovať.
Preto nemusíme našich zosnulých idealizovať ani ich posudzovať iba podľa ich chýb. Môžeme ich s celým ich životným príbehom zveriť spravodlivému a milosrdnému Božiemu súdu. A tam, kde je pre nás zmierenie ešte stále ťažké, sa môžeme začať jednoducho modliť: Pane, ty poznáš nás oboch. Pomôž nám.
Naša láska môže pôsobiť aj naďalej
Naša modlitba za zosnulých je súčasťou spoločenstva svätých. V Kristovi zostávame navzájom spojení. Preto Cirkev pamätá na svojich zosnulých pri každom slávení Eucharistie a svätých prosíme o príhovor.
Benedikt XVI. pripomína, že naša láska môže siahať aj za hranicu smrti. Keď sa modlíme za zosnulého človeka, dôverujeme, že Boh túto lásku prijíma. Môžeme mu ďakovať za všetko, čo sme spolu prežili, a zveriť mu aj to, čo medzi nami zostalo nevyriešené.
Z takejto modlitby môže vyrásť niečo dobré aj pre náš súčasný život. Keď na pamiatku zosnulého navštívime chorého alebo pomôžeme človeku v núdzi, odovzdávame ďalej lásku, ktorú sme sami prijali. Naše spomienky tak môžu prinášať dobro aj dnes. A v modlitbách pamätáme aj na tých, na ktorých si už nikto nespomenie.
Žiť ďalej s nádejou
Kristus prešiel smrťou a vstal z mŕtvych. Na ňom stojí naša nádej. Svojim učeníkom prisľúbil: „V dome môjho Otca je mnoho príbytkov“ (Jn 14, 2). U neho môžeme dúfať v domov pre našich zosnulých aj pre nás samých.
Táto nádej nám dodáva odvahu milovať ľudí, ktorí sú dnes po našom boku. Môžeme sa deliť o radosť, odvážiť sa urobiť prvý krok k zmiereniu a žiť s vďačnosťou. Svätí nás k tomu povzbudzujú. Ich životy nám ukazujú, kam vedie cesta s Kristom.
Preto sa môžeme vo veľkonočnej nádeji modliť:
Pane Ježišu Kriste, ty si vstal z mŕtvych a zlomil si moc smrti. Tvojej láske zverujeme našich zosnulých. Daj im účasť na svojom veľkonočnom víťazstve a daruj im večný život vo svojej sláve.
Buď nablízku všetkým, ktorí za nimi plačú, a daj, aby v ich smútku rástla nádej na opätovné stretnutie.
Naplň aj nás svojou veľkonočnou radosťou, aby sa prostredníctvom nás prejavovala tvoja dobrota a láska k ľuďom.
Keď sa skončí naša pozemská cesta, priveď nás spolu s našimi zosnulými do večnej radosti pri tebe.
V krste si nás prijal za Božie deti. Ty žiješ a aj my budeme žiť s tebou.
