Ježiš vošiel do Jericha a prechádzal cezeň. A tu muž, menom Zachej, ktorý bol hlavným mýtnikom a bol bohatý, zatúžil vidieť Ježiša, kto to je, ale nemohol pre zástup, lebo bol malej postavy. Bežal teda napred a vyšiel na planý figovník, aby ho uvidel, lebo práve tade mal ísť. Keď Ježiš prišiel na to miesto, pozrel sa hore a povedal mu: „Zachej, poď rýchlo dolu, lebo dnes musím zostať v tvojom dome!“ On chytro zišiel a prijal ho s radosťou. Keď to videli, všetci šomrali: „Vošiel k hriešnemu človekovi!“ Ale Zachej vstal a povedal Pánovi: „Pane, polovicu svojho majetku dám chudobným a ak som niekoho oklamal, vrátim štvornásobne.“ Ježiš mu povedal: „Dnes prišla spása do tohoto domu. Veď aj on je Abrahámovým synom. Lebo Syn človeka prišiel hľadať a zachrániť, čo sa stratilo.“ (Lk 19,1-10)
Ak sa Zachejovi podarilo nahromadiť veľké bohatstvo, zaiste mal za sebou skúsenosť geometricky rastúceho smädu po naplnení, rastúceho rýchlejšie než jeho uhášanie. Túžba po bohatstve je obyčajne len zle adresovaná túžba po Bohu. Toho, ktorého nemôže nebo a zem obsiahnuť, sa človek namiesto viery a kontemplácie vrhá uchopiť tým, čo má na dosah – materiálnymi dobrami.
Zachej patril k tým vzácnym výnimkám: uvedomil si tento sebaklam prv, než by ho droga túžby po bohatstve úplne pohltila. Stačí trochu poodchýliť dvere a pravá túžba sa už aj derie na povrch. Zacheja hnala na strom i zo stromu dolu. Ako dobrý obchodník pochopil, že sa mu práve naskytla príležitosť získať pole, na ktorom je ukrytý veľký poklad, a kúpiť vzácnu perlu. Neváhal a okamžite s radosťou investoval všetko, čo doposiaľ považoval za najcennejšie a najdôležitejšie.
No oveľa skôr, než Zachej zatúžil vidieť Ježiša, sa Boh chcel stretnúť s ním. S každým človekom. Vložil doň hlas neuhasiteľnej túžby a tej ide všemožne a do krajnosti v ústrety. Zachej vystúpil na figovník, Boh zostúpil z neba – a spása prišla do jeho domu.
Ježiš zachytil, čo hýbe jeho srdcom, a nadviazal. Prišiel zachrániť všetkých a veľmi rád vstupuje všade, kde nájde otvorené srdce. Nás to neustále láka reagovať opačne než Ježiš: venovať sa „svojim“ a „tých druhých“ a priori odpisovať ako odmietajúcich a neprístupných. Hoci práve medzi nimi sa pohybuje najviac Zachejov.
Pri cestách, ktorými Ježiš prichádza doprostred každodenného života, je veľa planých figovníkov, vďaka ktorým sa s ním možno ľahšie stretnúť, lepšie ho vidieť a nechať sa ním osloviť. Plodnými sa stávajú práve vtedy, keď ich konáre umožnia plodné stretnutie človeka s Bohom. Sú to chvíle umožňujúce nadhľad. Hoci podceňované a nedoceňované ako neplodný, zabitý čas.
Sú to napríklad krátke prerušenia práce, zastavenia, potreby na niekoho či na niečo čakať. Denne opakované príležitosti rozhliadnuť sa vďaka nim a všímať si, ako vyzerá Ježiš, ktorý práve prechádza okolo… Stretnutie však je len začiatok. Prináša oslovenie a oslovenie čaká na odpoveď, na ono „zostúpil rýchlo a prijal ho s radosťou“.
Tu sa rodí evanjeliová sviežosť. Doslova žiari aj zo Zachejovho príbehu, ktorý motivuje ľudí už po dve tisícročia. Pohotová, veľkodušná a radostná odpoveď. Inak sa kresťanstvo stáva niečím pochmúrnym, pancierom chrániacim ilúziu príkladného kresťana, brániacim spáse prísť aj do nášho domu.

