Október je desaťročia spojený s osvetou v oblasti duševného zdravia. Keď som čítala modlitbový úmysel pápeža Leva na tento mesiac, doslova mi poskočilo psychologické srdce. O pár dní nato sa zaradovalo znova. Bolo to po prečítaní posolstva, ktoré vydalo Dikastérium pre integrálny ľudský rozvoj pri príležitosti Svetového dňa duševného zdravia.
„Modlime sa, aby pastoračná starostlivosť o duševné zdravie mala svoje miesto v celej Cirkvi a pomohla prekonávať predsudky voči duševne chorým a ich diskrimináciu.“
Nie je to len formálne vyjadrenie blízkosti či pripomienka, že Cirkev pamätá aj na túto kategóriu ľudí. Pápež ide ďalej a svojimi slovami vyjadruje tak často stigmatizovaným bratom a sestrám blízkosť a súčasne posilňuje ich dôstojnosť a hodnotu.
„Boh života, ty poznáš najhlbšie zákutia našich sŕdc – svetlo i tiene v nás, tiché rany, ktoré niekedy nikto nevidí. Dnes ti odovzdávame našich bratov a sestry, ktorí zápasia s problémami duševného zdravia, v osamelosti trpia úzkosťou, depresiou či inou duševnou chorobou. Ty ich nežne voláš po mene a v tebe nachádzajú dôstojnosť a nádej.“
Prefektka Dikastéria pre integrálny ľudský rozvoj, sestra Alessandra Smerilliová, pripomína, že starostlivosť o duševné zdravie nie je okrajovou otázkou, ale patrí do samotného srdca poslania Cirkvi. Zdôrazňuje, že „nikto sa neuzdravuje sám“, a vyzýva k vytváraniu bezpečných spoločenstiev, v ktorých ľudia s psychickými ťažkosťami nachádzajú prijatie, pochopenie a sprevádzanie. Zároveň poukazuje na potrebu vzdelávania pastoračných pracovníkov a spolupráce s odborníkmi.
Mám veľkú túžbu, aby ľudia s bolesťou duše aj u nás na Slovensku mali bezpečné miesto v srdci Cirkvi. A pritom sa pýtam, či výzvu z Vatikánu dokážeme skutočne prijať. Čo by sa muselo zmeniť? A kde ešte v službe ľuďom s bolesťou duše zaostávame? Príbehy bolesti duše počúvam takmer denne. Niekedy to bolí – veľmi bolí. Napriek veľkým pokrokom v osvete sú bolesti a choroby duše ešte stále opradené mnohými mýtmi, ktoré ubližujú ich nositeľom. V cirkevnom prostredí im neraz pridávame ďalšie rany slovami či postojmi, ktoré sú zahalené do duchovného pozlátka spiritualizácie.
Depresia je temná noc, ktorú treba vydržať – tak ako Ján z Kríža. On v tomto stave predsa dokázal napísať duchovné dielo. Stav odlúčenosti od Boha a pocit viny za to, že existujem? Aj tie patria k príznakom depresívnych porúch a veľmi ľahko ich prisúdime nedostatočnej viere a trpiacich povzbudíme k prijatiu sviatostí. Samovražedné myšlienky sú uvedené v zozname hriechov vo viacerých spovedných zrkadlách, a to napriek tomu, že väčšina ľudí, ktorých trápia, ich nedobrovoľne nesie ako ťažký kríž.
Úzkosť alebo strach? Človek, ktorý nemá skúsenosť s duševným ochorením, nevie, ako veľmi bolí a vyčerpáva úzkosť. Celé telo je v stave bojovej pohotovosti, myseľ prestáva fungovať a bežné prostriedky stabilizácie nepomáhajú. Ľudia trpiaci úzkosťou neraz dostávajú rady, ako majú dôverovať, odovzdať strach Bohu alebo sa len jednoducho „nebáť“ – neraz s dôvetkom, že v Písme je táto výzva predsa uvedená 365-krát. Obťažujúce a naoko rúhavé myšlienky škrupulanta zas príliš ľahko dostanú nálepku démonického útlaku a trpiaci človek je povzbudzovaný, aby sa ich opakovane zriekal. Nevedomky sa tak modlitba stáva kompulziou a zdravý duchovný život, založený na autentickom vzťahu s Bohom, sa stáva takmer nemožným.
Ťažkosti mladých ľudí? Odpoveď je jasná – môže za to rodina a odklon od viery. Týmto presvedčením však z času na čas otrasie poznanie reality utrpenia v dobrých a súdržných kresťanských rodinách. Jednoduché odpovede zrazu chýbajú.
Traumy zvykneme eufemisticky nazývať zraneniami a trpiacim ponúkame zrýchlenú terapiu na rozličných kurzoch a modlitbových stretnutiach. Prípadne ich pri hľadaní príčin aktuálnych ťažkostí odkážeme na obdobie prenatálneho vývinu, nájdeme vinníka a zabudneme, aké dôležité je pomôcť raneným niesť tiaž vlastnej existencie tu a teraz.
Rozhodne nechcem spochybňovať význam duchovnej pomoci. Práve naopak. Verím, že v živote trpiaceho človeka by mala mať nenahraditeľné miesto. Problém však nastáva vtedy, keď spirituálnymi odpoveďami nahrádzame odbornú pomoc alebo keď duševné utrpenie vysvetľujeme výlučne zanedbaním duchovného života.
Pri hľadaní psychológa či psychiatra veriaci ľudia neraz prežívajú obavy z toho, aby nenarazili na niekoho, kto nebude zdieľať ich vierovyznanie. Až tak, že niekedy radšej ostanú bez odbornej pomoci alebo natrafia na veriaceho neodborníka.
Zamýšľam sa nad tým, aké by to bolo, ak by sme skutočne realizovali vyššie uvedené výzvy z Vatikánu. Snívam o tom, že veriaci človek s akýmkoľvek ochorením duše bude prijímaný bez posudzovania. O tom, že konečne dokážeme vysloviť názov diagnózy bez eufemizácie či spirituálneho nádychu. O tom, že sa nikto nebude musieť hanbiť za vetu „idem na terapiu“ a že bude môcť smelo doniesť do práce aj „pečiatku“ od psychiatra. O tom, že spovedníci dokážu múdro rozlíšiť a pomenovať prirodzené príčiny bolesti duše i niektorých hriechov. A tak trochu utopisticky snívam i o tom, že psychologické poradne by mohli byť súčasťou farností a cirkevných inštitúcií.
Ľudia s krížom duševného utrpenia sú skutoční hrdinovia a zaslúžia si našu blízkosť. Ak trpíte bolesťou duše, prosím, neváhajte vyhľadať odbornú pomoc. Psychiater či psychoterapeut nemusí byť veriaci, dôležité je, aby bol múdrym a vzdelaným odborníkom. Vaše vierovyznanie bude s úctou rešpektovať a bonusom kompetentnej starostlivosti o prirodzenosť môže byť i posilnenie schopnosti žiť zdravý duchovný život. A to nie je málo. Ak vám veľká bolesť duše bráni v modlitbe či sviatostnom živote, som presvedčená, že s Kristom ste spojení jedinečným a osobitne hodnotným spôsobom – cez kríž, ktorý on niesol ako prvý.
